Štvrtá časť- OSPRAVEDLŇ MOJU LÁSKU

12.09.2013 - Bratislava, Mlynská dolina

 

Autobus číslo 31 zastal na zastávke Cintorín Slávičie Údolie. Vystúpil z neho Freddy a jeho spolužiak Jozef Rádek.  Dnes mali za sebou dlhý a ťažký deň, pretože bol deň zápisu a teraz až o tretej sa dostali na internát, ktorý si šli obzrieť. Vedeli, že budú mať aj tretieho spolubývajúceho, vedeli len jeho meno, Anton Borovský. 

Funiac vyšli kopcom až k internátom, ktoré mali označenie Átriaky C k turniketom pri vchode. Obaja priložili ISIC karty, ktoré ich pustili dnu, prešli malou alejou stromov, balkóny sa ťahali pozdĺž celej tejto bielo-červenej budovy.

Vošli dnu, po pravej strane mali obrovskú jedáleň s nápisom Eat and meet, po ľavej strane odo dverí stála plechová tabuľa, ako mali v základnej škole s ponukou na dnešný deň. Vedľa tejto tabule boli dvojkrídlové dvere, ktoré spájali átriaky C a átriaky B. Jozef sa mierne zdesil, keď uvidel schodisko vedúce na poschodie. Rozpadnuté bolo slabé slovo. Ako po nich stúpali mali pocit, že sa prepadnú, zábradlie na časti schodov chýbalo, proste hrôza. Na poschodí to nebolo o nič príjemnejšie. Z miestnosti označenej ako "kuchynka" sa niesol výrazný zápach niečoho spáleného. Kúpeľňa s WC mala pootvorené dvere a odtiaľ to tiež nevoňalo vábne. Dostali sa až na dlhú chodbu a keďže mali izbu číslo 17, bola na konci v pravom krídle. Freddy si pri izbe vedľajšej, teda 18, ktorou končila chodba všimol stáť dákeho vysokého chalana, ktorý vzápätí vošiel do izby. 

Dvere na ich izbe boli mierne pootvorené, vošli dnu a uvideli šnúru na prádlo zavesenú ponad celú malú internátnu izbu. Viseli na nej dáke boxerky, ponožky, dve tričká a jedna obliečka na vankúš. Izba pozostávala z dvoch postelí vedľa seba a jednej posteli oproti nim, ktorá bola obsadená. Vedľa nej boli tri písacie stoly a vedľa stolov dvere, vchod na balkón. 

Obsadená posteľ bola potiahnutá zvláštnou bielou plachtou so žltými fľakmi, na posteli sa nachádzalo staré rádio, ktoré malo ešte kazety a na ňom lepiacou páskou priviazaná nabíjačke od mobilu typu NOKIA. Pri posteli bol ešte pár šlapiek veľkých rozmerov. Nad jeho písacím stolom našli visieť papierik s dátumom 12.9.2013 a pod ním text: Nebojím sa zlého, pretože viem, že ty si so mnou. Ďalej tam bol pripevnený ruženec.  Nad posteľou visel plagát z filmu Umučenie Krista. 

" Ahojte, už ste tu?" ozvalo sa zrazu za nimi.

Obaja sa otočili. Pozerali sa na asi 1,80 metra vysokého chlapa, asi tesne pred tridsiatkou, ktorý mal oblečené vyťahané biele tričko a sivé tepláky. 

" Ja som Anton." povedal a aj Freddymu a aj Jozefovi podal ruku.

Freddy bol zvyknutý na divných ľudí celý život, pretože aj v dedine kde vyrastal ich bolo hojne, čiže v šoku nebol. V hlave Jozefa sa však odohrávala zaujímavá pesnička. Nikdy nebýval na internáte, tri roky čo chodili do Ružomberka dochádzal, čiže toto bol pre neho šok. Našťastie dnes odchádzal, nezostával tu na noc. Freddy hej. 

Konverzácia bola okresaná na témy štúdia, počasia, internátnych pravidiel a podobne. Za necelú hodinu mal ísť Jozefovi vlak, tak poprosil Freddyho, aby ho išiel vyprevadiť na vlakovú stanicu.

Lemravým tempom sadli opäť na 31tku, previezli sa na Zochovu, kde počkali na 93, ktorá ich doviezla až na hlavnú stanicu. 

Freddy bol v napätí, chcel vyskúša konečne svoj nový nick v akcii, čo prinesú bratislavskí chalani, alebo muži. Sám nevedel, netušil a to ho na tom najviac vzrušovalo. 

Vrátil sa na internát a pred zapnutím počítača sa rozhodol ísť na balkón na cigu. 

Vybral poslednú cigaretu z krabičky a zahľadel sa na večernú oblohu a na zapadajúce slnko. Oheň mu zapáli koniec cigarety a on s chuťou nasal jedovatý tabak do seba a vyfúkol. V tom z vedľajšej izby počul otvorenie balkónu. Na balkón tiež s cigaretou v ústach vyšiel chalan z vedľajšej izby, ten ktorého stretli s Jozefom keď prichádzali. 

" Čau." pozdravil ho Freddy. 

" Ahoj, si tu nový?" povedal neznámy a podišiel k nemu bližšie. Bol to brunet, ako už bolo spomínané vysoký, oblečený len v teplákoch a tričku. 

Freddymu sa zapáčil, ani sám nevedel prečo. Možno bol už dlho bez dákej akcie. 

" Ahoj, ja som Majo." povedal a podal mu ruku

" Čau, Matej, ale prezývajú ma Freddy." vrele ruku prijal

" Teší ma." 

Obaja sa zahľadeli na slnko, ktoré už skoro zapadlo a nevedeli, o čo sa majú baviť. 

" Čo študuješ?" spýtal sa nakoniec Freddy

" No, ja som mal rok pauzu po gymply a teraz idem do prváku na ekonomickú a ty?"

" Ja idem do prvého tiež, ale na Mgr, idem na religionistiku."

" Fíha." pousmial sa Majo. " To ťa baví, či ako?"

" Baví ako baví, začal som to študovať, tak by som to asi aj rád dokončil."

" Hej, hej, to je fakt, no idem ja už, so spolubyvajúcimi sme si otvorili flašu, maj sa zatiaľ Maťo, hej?"

" Hej, Maťo, čau."

Freddy vošiel späť. Zapáčil sa mu. V ten večer na internete nebol nik zaujímavý, len samí písalkovia a on potreboval tak veľmi vypustiť paru. 

Nasledujúci deň odišiel domov, pretože musel pomáhať svojej starkej, maminej mame v záhrade. Starkú mal rád, i keď mama so starkou veľmi nevychádzala. 

16teho septembra sa vrátil na internát, pretože mu začínal semester. Začala opäť tá bežná rutina, škola, internát, pre neho aj večer internet a podobne. Za celé obdobie nenarazil na nikoho schopného, stretol sa len s dákym Milanom, ktorého v jeden večer blízko Cintorína Slávičie údolie uspokojil svojimi ústami, inak nič, prázdnota, Freddy čakal od Bratislavy niečo viac! Predsa len hlavné mesto a toto?

S ním sa nevidel od augusta ešte vôbec, len si vypisovali zamilované smsky, Freddymu sa to aj páčilo, že niekto na neho myslí. Dohodli sa, že 25teho pôjdu spolu na obed, keďže on má poobede voľno a aj Freddy, lebo nemá školu. 

A tak dni plynuli. 

 

24.09.2013 - Bratislava,Mlynská dolina, Átriaky C

 

V ten večer, v ten utorkový večer sa niečo zmenilo. Ako skoro každý večer, sedel Freddy pod nickom "nezávisly_typek" znudene na internátnej izbe a chcel nejaké dobrodružstvo a do miestnosti G&Bi omieľal stále dookola tú istú frázu: Mlynská dolina, je tu niekto?

Nikto sa mu poriadne neozýval, až na pár dôchodcov z Karlovky, ktorí túžili po spoločnosti mladého muža. 

Až niečo po jedenástej večer dostal Freddy správu s textom: " Ahoj, ja átriaky, Ty?"

" Čau, aj ja, kde si?"

" Na Céčku."

" Aj ja" odpísal Freddy a prudko sa mu rozbúchalo srdce, až sa bál, že to Anton a Jozef uvidia. 

" Ja na 17tke" ešte dodal k správe Freddy

" Ja na izbe 18" dostal odpoveď

Freddy sa usmial. Nie! To nie je možné, to nie! Predsa len Majo keď na neho žmurkol, pominule dvakrát, niečo naznačoval. Obaja dotyční už vedeli, že o koho ide, tak si vymenili správu s textom, hneď som u Teba, keďže Majo bol sám na izbe dnes. Freddy si zobral uterák, akože ide do sprchy a zmizol za dverami. Pomaly zaklopal na vedľajšiu izbu. 

Marián otvoril dvere na izbe, vykukol dnu, či ich niekto nesleduje. Freddy sa prešmykol dnu. Vzrušoval ho, dlho už nebol tak mimo z niekoho. Marián bol vysoký, o dosť vyšší od Freddyho a pritom aj on nebol dáky trpaslík. V pološere sa na neho vrhol a bozkával mu krk a rukami blúdil k rozkroku. 

" Budeš to mať ťažké, predchvíľou som sa urobil na porne." pousmial sa Marián.

" Ja som šikovný chlapec." povedal Freddy a posunul rukou jeho nový objav k posteli, aby si na ňu sadol. Cítil, že to, čo má Majo v boxerkách je veľké a bude stáť za to. 

Zosunul sa hlavou k jeho pýche a o pár minút vykonával rytmické pohyby hore dole až do úplneho konca. Toto Freddy potreboval. Pocit, že niekoho uspokojí na maximum. Nie telo vedľa tela spiace, pritúlené. Brr, sa mu to bridilo. Ale toto, toto bolo niečo úžasné a navyše veďla v izbe. Toto bude dobré, toto bude to pravé, najlepšie. 

 

25.09.2013 - Bratislava,La PUTIKA,Klobučnícka ul.

 

Sedel za stolom kde obvykle nesedával a vychutnával si presso s mliekom, ktoré zväčša nepíjaval. Zároveň mal otvorený notebook a hľadal advokátske kancelárie po celej Bratislave. 

Mal to premyslené. Sieť klamstiev, chuchvalec? Musel to urobiť? Nemusel, potreboval aby jeho láska, teda človek o ktorom si myslel, že ho má rád ostal pri ňom. 

Prvá lož bola, že od septembra pracuje v Bratislave, pozdávala sa mu jedna advokátska kancelária Ingrid Plaveckej, tuto by mohol zakotviť a hovoriť, že pracuje. 

Druhá lož bola, že býva v Bratislave. Otvoril mapu a prstom si zvolil miesto. Padlo to na dáke miesto v Ružinove, najbližšia zastávka bola trolejbusová s názvom Kaštielska. Tuto mu napríklad prenajal byt bratranec jeho otca. Napríklad.

Tretia lož a finálna bola to, že bude predstierať, že nevie o nezávislom týpkovi. V jeho mysli sa odohrávala krutá hra. Veľmi krutá, vedel, že Freddy nie je verný, ale potreboval ho, i keď to bola len ilúzia. Áno, vedel opäť o jeho nicku, hneď odo dňa zápisu, čo na ňom bol prvýkrát. Nevedel, či ho Freddy považuje za až tak hlúpeho, že ho nevie odhaliť. 

V Putike sedel od jedenástej dopoludnia, mal to tam vtedy rád. Nebol tam nik, čo bol paradox, pretože večer ste tu voľné miesto ťažko našli. Mal to tu rád. Dýchalo to starými časmi. Každá stolička iná, stoly iné, obsluha milá, množstvo dekorácii zjavne nesúvisiacich spolu, ale dokopy dotvárali nádhernú atmosféru. 

O pol druhej mala Freddymu končiť škola, tak si vymenili pár smsiek, že pôjdu na obed. O 13.15 vyšiel z Putiky a vyzliekol si mikinu, pretože už sa zjavne oteplilo a nechcel , aby ochorel. 

Zraz mali mať pred McDonaldom na námestí SNP, tak prešiel vedľa starej tržnice cez cestu, kde práve prechádzala električka číslo 2, až k vchodu do reštaurácie rýchleho občerstvenia.

Freddy sa nevedel toho dňa zbaviť Jozefa, stále dačo chcel, potreboval a on mal byť o pól druhej už na inom mieste.  Nakoniec sa presne v čase dohodnutého stretnutia dostal na Kamenné námestie a prešiel prechodom priamo k McDonaldu. 

" Čau." pozdravil ho Freddy svojim klasickým pozdravom.

" Ahoj, prepáč, že sa stretáme tu, ale musím sa Ti priznať, zabudol som kľúče od bytu doma, čiže ku mne pôjdeme nabudúce. Ale pozývam Ťa niekde na obed, vieš o niečom fajn?"

" Nie, nepoznám to tu ešte dobre, bol som tu len párkrát za Dávidom, inak BA ešte nepoznám. Ale poďme niekam do Starého mesta a niečo už len nájdeme."

Bol rád, že opäť vidí Freddyho, opäť mu poskočilo srdce, opäť mu bolo fajn, opäť mal motýliky v bruchu a veci podobné. 

Staré mesto prešli celé a nič zaujímavé nenašli. Napokon voľba padla na Milenium Cafe, reštauráciu skoro oproti obchodnému domu  Dunaj.

Objednali si dáke cestoviny a začali sa rozprávať. Freddy nedal na sebe znať, že dáky nezávislý týpek existuje a on to hral tiež dokonale.

" Ako bolo v škole?"

"Ale fajn, dnes sme mali len seminár z hinduizmu, čiže nič extra, inak dobre. Ty a práca ako?"

" Tiež fajn, dnes sme skončili skoro, tak preto som mal čas sa stretnúť. Domov musím ísť večer, lebo tie klúče som zabudol."

Priniesli jedlo, cítil náhlu túžbu pobozkať Freddyho, lenže kde? kedy? a ako? Rovnaké túžby mal aj Freddy. 

Prechádzali sa po nábreží Dunaja, navštívili Euroveu, dali si zmrzlinu. 

Pri Račianskom mýte oproti Putike číslo 2, ktorá bola otvorená skoro hneď po Putike 1 na Pánskej sa nachádzal park, ktorý bol známy tým, že sem chodili v noci podivné indivíduá. Teraz sa sem chceli ukryť aj oni dvaja. Pod rúškom tmy skryť všetko. 

Vystúpili z električky číslo 5 a rýchlym krokom prešli vedľa bagetérie až do parku. Pomaly sa dvíhala jesenná hmla, čo im vyhovovalo, vonku bolo o pocit chladnejšie a v parku nikoho. Zašili sa na jednu lavičku, ktorú zakrýval veľký strom. 

Nevydržal a pobozkal Freddyho pery. Tak veľmi po tom túžil, tak veľmi. Freddy ho zozadu objal a privinul k sebe. Aj jemu bolo dobre, sedeli tam hodnú chvíľu, sledovali či niekto nejde a bozkávali sa. Stačilo to jednému aj druhému, nateraz, keďže "klúče sa zabudli doma" ale na budúci týždeň budú už u neho na byte. Čo urobí? Preboha, čo len urobí? To bolo teraz druhoradé. Užíval si jeho teplo, jeho vôňu, to po čom tak dlho túžil. Zmeškal ďalší vlak, bolo mu to jedno, pretože toto chcel predlžovať. Teraz boli v parku, predtým v lese, bál sa, že ich stretnutia sa obmedzia na toto, na prírodu, na voľné opustené miesta a podobne a to nechcel dopustiť. 

Freddy ho  odprevadil na vlak a už v električke späť sa tešil ako strávi dnešný večer opäť s Majom.  

 

02.10.2013- Trnava, železničná stanica

 

Sofia Hamanová bola istým spôsobom veľmi zvláštne dievča. Pýtate sa prečo? Hneď vám túto vašu otázku zodpoviem. 

Toho oného stredajšieho rána stála na železničnej stanici v Trnave a čakala jeho, že príde na návštevu. Naposledy sa videli vo februári, keď objavili kaviareň Thalmainer na námestí a dnes boli dohodnutí, že tam pôjdu opäť. 

Dostala od neho naliehavú sms, či sa nemôžu stretnúť večer predtým a keďže nemala nič, tak zvolila. 

On medzitým míňal Galantu a čakala ho cesta osobným vlakom. Mala trvať asi 25 minút. Pozeral do mobilu na dopísanú smsku a nevedel, či ju odoslať.

Nakoniec to urobil, bolo v nej toto: "Maťko, nevidíme sa, aspoň v najbližšej dobe nie. Ja neviem fakt, čo som Ti urobil, alebo čo robím až tak zle, že ma musíš takto hnusne klamať, ale asi je chyba vo mne, viem, že som neni nič moc, ale neviem, či si toto od Teba zaslúžim, ale asi hej. Tak to má byť, ako ty hovorievaš, budem večer na facebooku, ak mi máš záujem niečo vysvetliť, ak nie, tak mi to je ľúto. Naozaj veľmi, lebo ja Ťa naozaj Ľúbim. Nepíšem to len ako frázu. Zatiaľ, pá. "

Trvalo mu dlho, dlho kým dačo také sformuloval a napísal. Trhalo mu to srdce, ale zase na druhú stranu vedel, že nemôže inak. Nečakal odpoveď, nečakal už nič. Mal chuť zomrieť, potom ho to ale prešlo.

Sofia prestupovala nervózne na stanici a čakala. V jednej ruke mala cesnakový uzol, ktorý mala veľmi rada. Keby sme mali Sofiu, prezývanú Sophie zhrnúť do pár slov určite by to bolo "jediná svojho druhu". Mal ju veľmi rád, i keď jej to nevedel nikdy patrične prejaviť. Rovnako na tom bola aj ona, ale cítili si náklonnosť navzájom, to bolo hlavné. 

Jeho vlak zastal, vtedy dostal odpoveď, ešte teda nevystúpil. Bolo v nej: " Ok, mrzí ma, čo som spravil. Podlo som Ťa oklamal, nemal som to robiť. Ani neviem prečo som to spravil a čakal som, že na to prídeš, lebo lož má krátke nohy. Asi nie som schopný mať vzťah s chalanom, ja neviem. Pochopím ak ma už nebudeš chcieť vidieť, ale nechcem Ťa stratiť. Viem, že teraz mi asi ťažko budeš veriť, ale naozaj mi na tebe záleží."

Vonku bolo nádherne teplo, ale jeho v tom momente opäť zatriaslo. Tak isto, ako keď zistil, že nezávislý týpek existuje, rovnako aj vtedy, keď ho vylákal von na stretnutie v Ružomberku. Pomaly vystúpil von a uvidel Sofiu. 

" Ahoj." pozdravil ju. Ona odzdravila a presunuli sa nadjazdom od stanice smerom k centru mesta. Vyhodila sáčik od uzla do koša a klebetili len tak o bežných veciach, o skúškach, o tom, čo majú v akcii v Lídli a podobne. 

Na obed išli do jedného podniku v Trnave ktorý sa volal Expres. Sofia mala chuť na denné menu. On nemal chuť na nič, v hlave mu vírila len Freddyho zrada. Nakoniec si z jedálneho lístku objednal grilovaný encián s brusnicovou omáčkou a hranolkami. Ona si dala z menu variantu B, čo obsahovalo kuracie plátky v nivovej omáčke a zemiakové mesiačiky. 

Po tejto "bašte" sa pobrali do parku v Trnave, kde videla, že chce sa rozprávať. Videla, že sa niečo deje, nevedela, že čo, nemala jasnovidné sklony, ale vedela, že to bude niečo veľké a niečo šokujúce. 

"Musím ti niečo povedať." začal pomaly a nepozeral jej do očí, ale niekam do zeme blízko jazierka, ktoré bolo dominantou tohto parku.

" Čo?" stroho odvetila

" Mám, mám jeden problém. Alebo sa to nedá nazvať problémom? Ja neviem. Potrebujem to však už niekomu povedať, lebo sa asi zbláznim ak nie. Proste..." nevedel, ako začať nevedel. Mal pocit, že Sofia ho pochopí. Chcel to povedať Saške, ale ona odišla pred dvoma týždňami do USA na polroka a takéto veci nechcel riešiť cez skype. A ani Sofii nemôže povedať celú pravdu, že sa to ťahá od júla. Že ešte v tom lese vo Zvolene sa bláznivo zaľúbil do chalana. Do chalana a ON! Nikdy by si nebol predstavil, že také dačo bude. A za tie dva mesiace, čo si myslel, že ho ľúbi aj on, len sklamanie za sklamaním a dnes mal pocit, že bude s ním koniec, ale predsa len to musel dostať zo seba von. 

" Jeden kamarát, volá sa Maťo, je ku mne poslednú dobu veľmi milý. Asi od babkinej smrti mi je taká opora, vieš, niečo také, že môžem mu zavolať, keď sa niečo udeje a tak. A ja mám pocit, že...k nemu začínam niečo cítiť." tu trpko zaklamal aj Sofiu, ale hlavne sám seba. Ľúbil ho už dlho, nezačínal k nemu nič cítiť, cit tu bol už dávno. 

" Uff." bolo jediné na čo sa Sofia zmohla. Pomaly bez slova si zviazala vlasy do modrej gumičky a podišla k jazierku a pozrela sa do mincí, plechoviek a všetkého možného, čo bolo na dne.

" Pozri, keď to tak cítiš, prečo je to problém? Nevieš to ovládať, a srdcu sa nedá rozkazovať. Viem to sama z vlastnej skúsenosti. Pozri, musíš čo najskôr zistiť, že čo cítiš a či vôbec niečo cítiš, lebo potom sa budeš len zbytočne trápiť."

" Áno, ja viem, ale ono to nejde len tak jednoducho. Ja na ňom vidím, že on by aj niečo chcel, lebo on je bisexuál, aspoň tak hovorí. Neviem, láka ma to, priťahuje k nemu, ale bojím sa a mám obavy, že to to preváži"

" Nesmieš mať obavy. To sa chceš celý život báť? Ja viem, že ty si ten typ, čo sa všetkého bojí, ale dokedy to budeš robiť? Prichádzaš o pekné veci v živote potom, najmä o také, ktoré už nebudeš vedieť vrátiť späť, pamätaj si na to, nechcem ti prikazovať, len troška radiť, urob to tak, riaď sa tým čo cítiš, nie tým, čo si ty myslíš, že má byť správne, skús to teda aspoň tak urobiť." 

Poobedie išlo potom už veselo a istotne aj odľahčenejšie. Chcel jej priznať celú pravdu, pokračovanie celého toho aj to, čo sa stalo a ako sa má zachovať dnes večer, keď bude s Freddym preberať budúcnosť, zase. 

Niečo pred piatou sa so Sofiou rozlúčil a nasadol na vlak. V hlave mu víril len on a to, čo bude. Bude s ním? Alebo mu dá dnes večer definitívne zbohom? Alebo , alebo čo? Musí to zistiť, už dnes večer. Vlak sa pohol a opustil Trnavu. 

 

Zvolen, námestie

 

Margaréta Federlová si vyzliekla v šatňi svoj biely pracovný plášť. V malom okrúhlom zrkadle v rohu miestnosti su upravila svoje krátke blond vlasy, dala si trocha laku a pozrela sa na nákupný zoznam z kabelky. 

Maslo, brokolica, pol chleba, nejaký tavený syr. Rozhodovala sa do ktorého obchodu pôjde. Čo rozhodne ale vedela bolo to, že musí zavolať svojmu synovi Matejovi, lebo včera večer zaspala a zabudla. S Freddym mala veľmi blízky vzťah, s druhým synom Slavom, už to nebolo také. On študoval v Prešove a domov chodil len občas. Bol prvorodený, starší o tri roky od Freddyho, ale bol to skôr ockov synáčik po ktorom dostal aj meno.

Vyšla z hlavnej budovy Zvolenských mliekární a vybrala svoj biely telefón značky NOKIA staršieho typu. Pod rýchľou voľbou číslo 2 stlačila kontakt označený ako Maťko a vytočila.

Freddy sa akurát nachádzal na zastávke električke Jesenského, išiel zo školy, Jozef ešte ostal na jednej prednáške a on premýšlal, že ako večer jemu vysvetlí, čo sa stalo, prečo nezávislý vznikol a podobne, až ho vyrušilo zvonenie telefónu. 

" Ahoj mami."

" Maťko, ahoj, no ako?" 

" Ale dobre celkom, akurát idem zo školy na intrák, Jojo ešte ostal v škole, tak som sám."

" A máš čo jesť? Dobre tam varia?"

" Ale hej, je tam super jedáleň, na prízemí nášho intráku a na ISIC si tam môžem dať čo chcem a za lacno. Mám nárok na dve jedlá denne, či ako to presne je, ešte neviem."

" Aha, tak dobre potom" odkašlala si, " A prídeš tento víkend domov? Máme tie hody, takže by som bola rada, keby si prišiel."

" Mami, veď prídem, nevieš? Príde Dávid, Barbora, Michal z Ružomberka, veď som Ti spomínal." 

" Bože, ja som zabudla, vidíš Maťko? Vidíš? Stále nás ondejú s tými európskymi normami, hentoľko to musí mať a toľkoto, prepáč, ja som zabudla."

" Nevadí vôbec, ja len, že aby si vedela, teda som ti to pripomenul. Veď budeme spať u starkej, už som s ňou hovoril. "

" Áno? Bola som u mamy včera a nič nehovorila. Všetci ste dáki čudní" povedala a nahlas sa zasmiala. 

" Mami, neboj sa, ja prídem ako som hovoril, v štvrtok, vlastne to je zajtra hneď po škole o piatej pôjdem autobusom a o pol ôsmej som doma."

" Dobre Maťko, teším sa na Teba, idem ja do obchodu ešte a domov, tak sa zatiaľ opatruj, Ľúbim Ťa."

" Aj ja Teba mami, ahoj"

Už aj išla električka, čiže nemusel čakať a tak do nej nasadol. Nevedel, ako mu to vysvetlí, nevedel, nechcel ho stratiť, bol akoby rozpoltený, vzrušovala ho predstava byť s Majom, ale to vedel, že je len o sexe.S Majom bol od toho utorku len raz, pretože sa stále  na dačo vyhováral. Ale s ním mal istú dávku bezpečia, pocit istoty, čo sa týkalo financíí a iné veci. Nevedel sa rozhodnúť, nevedel, čo spraví, ale chcel to zachrániť večer, už zase. 

 

Margaréta ukončila telefonát so svojim synom stlačením červeného tlačítka. Potom prešla vedľa kníhkupectva, kde presne pred troma mesiacmi prechádzal aj jej syn s ním. Zamierila do kostola, potešila sa , pretože pri spovedelnici nikto nebol. Vošla dnu.

Farár sa prežehnal,Margaréta preglgla,utrela si slzu, nadýchla sa a pomaly zo seba dostala slová: Otče, urobila som niečo zlé, niečo veľmi zlé a neviem si predstaviť, čo sa stane, keď to výjde na povrch...