Siedma časť- TAJOMSTVÁ

12.11.2013- Palárikovo

 

Romana Šábiková prudko stočila volant na cestu k domu, kde býval ON. Mala dosť ignorácie z jeho strany za posledné dva mesiace. Celý september a október sa mu nevedela dovolať a sama nemala čas prísť. Musela utešovať Roberta, jeho manželka sa už Vianoc nedožije. Chcela stáť pri ňom, ale už mala toho všetkého fakt dosť!

Vystúpila z auta, vybrala tašku s pečivom, ktoré narýchlo kúpila v Nových Zámkoch a prudko zazvonila na zvonček. 

Bol utorkový večer, niečo po ôsmej večer, vonku začínalo byť pekne mrazivo. Otvoril jeho otec. On nebol doma a nebolo jasné, kedy sa vráti.

" Romanka, ty si to?" zamrmlal rozospato, keďže zaspal pri športovom zápase.

" Hej, ja, tvoj syn ma ignoruje, keď nejde Mohamed k hore, musí ísť hora k Mohamedovi."

Ľahko ako pierko prekĺzla popri bráne, cez vchodové dvere, až do vyhriatej obývačky, ktorá patrila jej, dnes už zosnulej mame. Zložila tašku na lakovaný mahagónový stôl a pobrala sa do kuchyne uvariť si čaj. Oznámil jej, že ON príde o deviatej, tak ho teda počká. Dnešnú noc tam aj prespí, a ráno pôjde do Komárna. 

S horúcim pomarančovým čajom si sadla na gauč a čakala s prísnym výrazom. Ako vždy jej matka hovorievala, keď Romanka niečo chcela, išla za tým aj cez mŕtvoly, ale keď niečo nechcela, ani tá najsilnejšia sila vesmíru ju k tomu nedonútila. 

So svojím švagrom si už roky nemala veľmi čo povedať, tak radšej každý trávili čas v osobitnej miestnosti. Zapla si televíziu, akurát dávali Panelák, ktorý kedysi pozerávala, tak sa zahľadela, čo sa tam stalo, počas jej absencie. 

Imro práve vylial nejaký nápoj, keď počula otváranie dverí. Vstala, upravila si vlasy a vošla do predsiene.

" Ahoj." povedala a prekvapila ho hneď, ako vošiel do domu.

"Čau." povedal odhodlane, lebo si všimol už pred domom jej auto a dlho hľadal odvahu, aby vošiel dnu. 

" Porozprávame sa?" povedala, keď si vyzul topánky a odložil bundu. 

" Môžeme." povedal a išiel si umyť ruky, špinavé z cesty vlakom. 

Posadil sa na pohovku, Romana odniesla šálku od čaju do kuchyne, vrátila sa a posadila sa vedľa neho na gauč. 

"Čo sa deje? Čo sa to deje s tebou?" prešla k priamej otázke.

" So mnou? To je zložité, veľmi zložité."

" Máme veľa času, tak kľudne hovor. " 

Odpísal ešte Freddymu na smsku, že je doma a v pohode, a potom sa nadýchol s tým, že nevie, či sa má Romane priznať. 

" Toto obdobie, ktoré prežívam, je pre mňa veľmi ťažké. Veľmi. Veď sama vieš. Aj ty toho máš teraz isto veľa. "

" Neriešime tu teraz mňa, prosím ťa, chcem vedieť, čo sa deje s tebou. " povedala chladne a vecne Romana. 

" Je to zložité, neviem kde začať..."

" Môžem hádať? Máš nejaký vzťah a nie je to Saška, ako som si myslela, že?"

" Nie, to teda nie je."

" A kto to je teda?"

" Veď práve to je ten problém."

" Kde je teda problém?"

" Tým, že...že.."

"Že?"

" Že je to ....chalan." povedal a odľahlo mu. Nech už to bude akékoľvek, je to vonku a má za tým. 

Ku podivu ostal prekvapený. Romana ho pochopila, povedal jej všetko o ňom, teda to, čo on chcel. Nakoniec jej ukázal aj jeho fotku a ona poďakovala, že jej dôveroval. Vzápätí aj ona mu prezradila, že manželka jej priateľa Roberta má pred sebou posledné dni života. 

" A myslíš, že to môže byť fajn? " otočil sa otázkou k Romane. 

" Tvoj vzťah? Jasné, že môže, lebo ako hovorí príslovie: Keď niečo veľmi chceme, aj vesmír sa spojí, aby nám to umožnil."

Po týchto slovách mu bolo opäť veselo, vyšiel na poschodie, dal si sprchu, šiel Romane popriať dobrú noc a zaspal.  

 

13.11.2013- Palárikovo

 

Romana mala odchod naplánovaný na šiestu ráno, aby stihla ísť aj domov, prezliecť sa. Vstal aj on, aby si dal s ňou rannú kávu a mohol sa pomaly pobrať na úrad práce, ako mu ona nakázala a povedala. 

Romana už s úsmevom varila kávu. Toto vždy na tete obdivoval. Nech vstala kedykoľvek, vždy mala dobrú náladu a bola pozitívne naladená. To sa jemu nestávalo. Mal problémy s ranným vstávaním, ale dnes sa premohol a vstal. 

Odišli okolo štvrť na sedem, hodila ho do Nových Zámkov a pomaly sa trocha pomotal po meste a už pred ôsmou stepoval pred úradom, aby to čo najrýchlejšie vybavil. 

Na úrade k nemu extra milí neboli. Zmeškal lehotu, mal sa prihlásiť už od prvého septembra. Slečna v dverách číslo 209 mu pohrozila, že zvyšné dva mesiace si musí doplatiť. Iná pani mu zase dala kartičku s tým, že desiateho decembra si má prísť vyzdvihnúť zaradenie do evidencie. Po dlhých hodinách vyšiel z úradu a dal si v meste bagetu. Otca nemal doma, tak sa neponáhľal. 

Prišiel o štvrtej z Nových Zámkov. Počasie bolo veľmi pochmúrne a jemu bolo smutno, veľmi smutno. Otec ráno odišiel, nebude doma do konca týždňa. Chýbal mu Freddy, veľmi. Dnes prichádzal do Bratislavy, lebo zajtra mal mať prezentáciu na jeden predmet, z ktorého mu mali uzavrieť známku. 

Urobil si kávu a išiel si po svoje obľúbené tričko s Jimmom Morrisonom do spálne, ktorá susedila s obývačkou. Túto izbu mal rád, pretože to bola izba jeho babky, ktorú veľmi ľúbil. Počas včerajšej noci rozmýšľal, čo by babka povedala na toto, keby to videla. 

Vošiel do spálne. Malo to tu vždy takú krásnu arómu, ktorú tak miloval. Aj skoro polroka po smrti babky tu zostala. Nevedel to tričko nájsť. Asi ho Irena dala do skrine, pomyslel si. Odsunul žehliacu dosku a pomaly otvoril dvojkrídlové dvere skrine, pričom na jednej strane tejto skrine bolo z vnútornej strany zrkadlo. Uvidel tričko na hornej poličke, načiahol sa poň a vtedy sa niečo stalo. Začal sa celý triasť, mal pocit, že odpadne. Rýchlo vybehol z izby, hore na poschodie, pobalil si pár vecí, zamkol dom a vybehol na ulicu. Na hlavu si nasadil kapucňu. Zašiel za roh a trasúc vybral mobil z vrecka a zavolal Freddymu. 

" Láska...láska, potrebujem ťa vidieť prosím.“  

" Čo, čo sa stalo?" spýtal sa Freddy, v pozadí bolo počuť, že cestuje. 

" Ppp...potom ti poviem. Musím ťa vidieť, naozaj, prosím." znel úpenlivo jeho hlas v telefóne. 

" Dobre, počkaj ma , prídem autobusom na Nivy o štvrť na osem."

"Ďakujem láska, ľúbim ťa."

" Aj ja teba." povedal Freddy a zľakol sa , čo sa stalo. 

On si medzitým privolal taxík, s ktorým šiel až do Nových Zámkov na ICéčko o štvrť na šesť. Vlak nemeškal, tak si rýchlo kúpil lístok. Pár minút po šiestej prišiel na hlavnú stanicu. Nevedel, ako sa dostať na Nivy, nikdy, ale naozaj nikdy tam nebol. 

Zavolal jednému kamarátovi, ktorý mu poradil trolejbus číslo 210. 

" Autobusová stanica. Konečná zastávka, prosím vystúpte." automatický hlas ohlásil dve minúty pred siedmou. 

Autobusová stanica Mlynské Nivy bola na jeho prekvapenie dosť veľká budova. Pri vchode vykrikoval bezdomovec slová: Pekný večer, blížia sa Vianoce, kúpte si Nota Bene. Vošiel do budovy, kde si plánoval kúpiť niečo na pitie, lebo bol strašne vysmädnutý. Dva eskalátory v strede miestnosti nefungovali. Na poschodí bolo vidno obchody a veľký autobus v životnej veľkosti, ktorý tam akoby nemal čo robiť. 

Bolo 19.16 keď Freddy s oranžovým batohom vošiel do haly. 

" Ahoj." povedal, keď ho uvidel stáť a čakať ho. 

" Kam pôjdeme? Hostel? Ale musíme ísť ešte ku mne na internát, aspoň toto zložiť, dobre, zlato?" Freddy ani nečakal odpoveď a zavolal do Hostela, aby zarezervoval izbu a že prídu okolo deviatej večer. 

Zhrozil sa, počul o tých interátoch veľa, ale ešte tam nebol. Freddy mal aj trocha strach, ísť tam s ním, pretože sa bál stretnutia s Majom, s ktorým už síce pár týždňov nebol, ale obával sa odhalenia. On o Majovi nič netušil.

Nastúpili na trolejbus a odviezli sa na Račianske mýto, kde počkali na autobus do Mlynskej doliny. 

Ako vždy bol autobus natrepaný študentmi, ktorí sa vracali späť na internáty. Vystúpili na Cintoríne Slávičom údolí a pomaly sa pobrali kopcom až k Átriakom C. Nepovedal Freddymu ešte nič, potreboval na to súkromie. 

Prišli až k turniketom. Tam ho musel nahlásiť ako návštevu. Anton mal dnes školu do deviatej, Jozef bol chorý, teda sa vyhol stretnutiu s nimi. 

Vyšli po schátranom schodisku , do jeho izby. Freddy to chcel mať čo najrýchlejšie za sebou, tak si len rýchlo zhodil batoh. On si prečítal výrok zo svätého písma na dnešný deň, čo tam pripevnil Anton, vypil pohár vody a už sa aj odtiaľ zberali na Obchodnú do Hostela. 

Opäť mala službu JANA, ako keď tam boli prvýkrát. Dnes nebola taká zhovorčivá ako minule. Dostali izbu číslo 210 na druhom poschodí. Mlčky stúpali po schodoch, otvorili dvere. Freddy ich zavrel a on sa mu s plačom vrhol okolo pliec. 

" Miláčik. Čo sa deje?" povedal a pohladil ho po vlasoch. 

" Ja..ja neviem, čo sa to deje. Neviem."

" Čo sa stalo?"

" Bol som doma, všetko v pohode, robil som prácu , ktorú mi dala na doma." začal, pričom zaklamal, lebo nemohol Freddymu povedať, že bol na úrade práce, lebo ten si myslel, že pracuje. 

" Šiel som si do babkinej izby po tričko a otvoril som skriňu a...."

"A?"

" Ona má na skrini z vnútornej strany veľké zrkadlo. Oproti tejto skrini je posteľ. Videl som ju tam. Videl. Ležala na posteli a usmievala sa na mňa. Zatvoril som oči a ona tam bola stále. Zľakol som sa. Vybehol som z izby. Musel som odísť z toho domu, prepáč, prepáč, že si kvôli mne musel meniť svoje plány."

" To nič, veď predsa som tvoj frajer, takže je to pochopiteľné." povedal, a on si ľahol na Freddyho hruď. Miloval len takto ležať a držať ho za ruku. Ležali tam ani nevie koľko. 

Okolo pol jedenástej obaja vyhladli. Nemuseli chodiť ďaleko, vybrali sa len do blízkeho McDonaldu, kde si nakúpili a vrátili sa do Hostela. Najedli sa a opäť si ľahli do postele. Ani jeden z nich nepomyslel na sex. 

" Zlato, môžem sa ťa niečo spýtať?" začal on, keď mu hladil ruku.

" Môžeš, na čokoľvek."

" S koľkými chalanmi si bol?"

Toto bola otázka, ktorú Freddy skôr, či neskôr čakal. Vedel, že priznať mu úplnú pravdu nemôže, tak sa rozhodol zvoliť cestu priznať len to, o čom vie. 

" Traja. Tí, ktorých som už spomínal. Fero, ten spolužiak zo strednej, ten Peter s ktorým som bol teraz v máji oslavovať jeho narodeniny a Lukáš, vieš, ten ktorý teraz robí v Bratislave, čo som bol s ním minule na káve. A ty?" spýtal sa Freddy, aby mu nekládol ďalšie otázky.

" Len ty, keď to rátam citovo. Bez citov, to bol ešte jeden. Volal sa Martin, s ním som bol dvakrát, ale to bolo vždy len o pude. Neskôr som sa dozvedel, že v dedine blízko našej robí organistu v kostole, má ženu a dve dcéry. Potom som to veľmi rýchlo ukončil."

"Áno? Och, to sú aj takýto pokrytci, ktorí majú rodiny a toto robia." moralizoval Freddy.

Trápilo ho, že sa mu nepriznal napríklad s Majom, ale pre pokoj v ich vzťahu to radšej neurobil. 

Na Bratislavu padla ťažká tmavá noc. Freddy zatiahol závesy, aby bola úplná tma a on s ním mohol v pokoji spať. V tú noc na štvrtkový deň sa ani jednému z nich nič nesnívalo, spali ako drevá.

 

22.11.2013- Palárikovo

 

V piatok ráno sa zobudil na to, že sa k nemu Freddy pritúlil. Už dlho nespal a keby to neurobí Freddy, urobí to on. Bolo to príjemné, cítil jeho teplo, jeho dych na svojom krku a držal ho pevne, ako keď dieťa drží svoju hračku. 

Včera po škole Freddyho prehovoril, aby prišiel k nemu, že si urobia pekný večer. Bol to nádherný večer až na to, že sa Freddy bál, či bude mať čo dať Dávidovi ako dar. Spoliehal sa na to, že mu dnes príde výplata od šéfky.

Výplata neprišla ani na obed, Freddy začal mať vážne obavy. Peniaze, ktoré mal od neho odložené za prácu, ktorú akože vykonal u svojej šéfky, ktorú za neho urobil on, padli za hostel. 

On to vybavil. Zavolal svojmu kamarátovi Viktorovi Ondorovičovi z gymnázia, ktorý mu sľúbil, že mu požičia, ale len zajtra v Bratislave. Tak si aj on urobí výlet do Bratislavy. Freddy odchádzal už dnes večer, pretože mal ísť pomôcť vyzdobovať sálu na svadobnú hostinu. 

Opäť ho išiel odprevadiť až do Bratislavy a vrátil sa domov s pocitom, že túto hru už dlho hrať nevydrží. Ale vydržal, ešte skoro celé tri mesiace. 

 

23.11.2013- Bratislava, hlavná stanica

 

Barbora Chvíľová vystúpila z Rýchlika Váh čosi po desiatej dopoludnia. Freddy ju mal čakať, ale ako obvykle meškal. 

Prudko odfukujúc vyšla po schodoch do haly, kde ju cudzia žena, oblečená v otrhanom čiernom kabáte, poprosila o drobné. Odvrkla jej, že nič nemá a vyšla pred budovu stanice. 

Nemala so sebou veľa vecí, len jeden ruksak a tašku so šatami, ktoré si chcela obliecť na svadbu. Vytiahla namosúrene mobil, že ide Freddyho dobre zhubovať keď uvidela, ako práve vystúpuje z autobusu. 

" Kriste na nebi! Matej! Chodím do Bratislavy každý deň? By si si to mohol aspoň naplánovať, keď vieš, že prídem, dobre?" vychŕlila na neho brunetka, ktorej jesenný vietor rozcuchal všetky vlasy  na hlave.

" Barborka, ja som išiel včas, ale nemôžem za to, že sa pokazil autobus, za to ma fakt neobviňuj." povedal jej so psími očami, pričom klamal, lebo zmeškal autobus v Mlynskej doline, lebo zaspal. 

Hundranie ju po chvíli prešlo, lebo bola opäť v jeho blízkosti, a to jej robilo dobre. 

Presunuli sa do Mlynskej doliny, Anton ani Jozef neboli ten víkendu tam, Barbora si zložila veci a začali sa pomaly chystať na svadbu. 

Bolo pol tretej, keď Freddy v maturitnom obleku, čiernych lakovkách a s vyfešákovaným účesom stepoval pri Barbore, ktorá ešte stále nebola spokojná so svojím účesom. 

" Može to byť takto, Matej?" spýtala sa s nádejou v hlase. Vlasy mama učesané dozadu a vzadu jej to vytváralo podivne vyzerajúci uzol, ktorý pôsobil vzhľadom k tvaru jej hlavy veľmi čudne. 

" Áno, poďme už!" povedal Freddy a ani sa na ňu nepozrel. 

" Dobre, dobre, ideme, ešte kabelku a vyrážame. Kde mám kabelku?"

Freddy prevrátil oči, Barbora ju po chvíli našla a v kvetovaných červeno-bielych šatách vyrazili na matriku pri Námestí Ľudovíta Štúra. 

31tka, ktorou cestovali, bola plná ako vždy, ale dostali sa ňou aspoň na Zochovu, tam vystúpili a električkou číslo 2 sa presunuli na námestie. Svadba mala byť o tretej, oni dorazili minútu pred treťou. 

Dávid mal silno ateistických rodičov, jeho nastavajúca Lenka zase silno kresťanských, ale keďže celú svadbu financovala Dávidova strana muselo byť po nich a svadba bola na úrade. 

Barbora s Freddym sa pripojili k Michalovi Valčekovi, ktorý tiež dorazil na svadbu. Z Ružomberka prišiel ešte ich kamarát Tomáš Ďuríček, ktorého mala rada len Barbora, ostatní ho nemuseli. Mal sklon trocha veci zveličovať, čo veľa ľuďom prekážalo, vymýšlať, pridávať k veciam iné veci, až potom vznikol z toho taký miš-maš, z ktorého sa nikto nevedel vyznať. 

Nevesta, Lenka Osvaldová, dorazila pár minút po tretej na čiernej Octavii, ktorá mala na kapote prilepenú bielu stuhu s bábikou nevesty. Mala na seba nádherné biele šaty, ktoré jej ušila mama, krajčírka, ktorá bola veľmi šikovná. Pôsobila ako princezná a nikto by ani nepovedal, že je tehotná a bude za mesiac rodiť. 

Všetci vošli do úradu, kde už netrpezlivo stepoval Dávid. Usmial sa na svojich kamarátov, keď ich zbadal, až na Tomáša, ktorého si tak veľmi neprial tam mať, ale predsa len prišiel. Čo už, pomyslel si. Dnešný deň mu nikto a nič nepokazí. 

Freddy bol nervózny, či sa mu podarí všetko ako má, keďže si nebol istý, či peniaze zoženie. Zahnal chmúrne myšlienky a oddal sa plne svadobnej nálade. O šiestej bol dohodnutý, že sa s nim stretne na zastávke TECHNOPOL v Petržalke. 

Po dojímavom obrade, kde si obaja snúbenci vymenili prstene, prvom manželskom bozku, a potom, ako sa Lenka stala oficiálne pani Juráčkovou, sa všetci svadobní hostia presunili do Petržalky, kde mala byť svadobná hostina. 

O piatej zasadli k jedlu. Ešte má hodinu, pomyslel si Freddy, keď si nožom odkrojil z dusenej šunky plnenej chrenovou šľahačkou.

Obliekol si slušnú košeľu, nohavice, poltopánky a vybral sa peši na vlakovú stanicu. Zobral si do ruksaku aj dáždnik, pretože toto jesenné počasie je také nevyspytateľné. 

Nevedel, naozaj nemal šajnu, ako sa dostane na miesto, kde mali zraz s Freddym. Nikdy na zastávke TECHNOPOL nebol, vlastne okrem Auparku nebol nikde v Petržalke. Viktor mu sľúbil, že ho počká na nejakom parkovisku, má vystúpiť na zastávke SLOVANET a hneď to uvidí. 

Vystúpil na Vinohradoch, odviezol sa na Floriánske námestie a prestúpil na 8smičku, ktorá ho doviezla na zastávku SLOVANET. Chudák, išiel opačne, ako mu Viktor povedal. V tomto sychravom počasí, a navyše potme, sa nevedel už vôbec orientovať, ale on by zablúdil aj počas dňa. Prišiel na parkovisko, ktoré vyzeralo, že je to, na ktorom by ho mal čakať. Nebol tu, obzeral sa doprava, doľava, nikde nikoho. Zrazu len začul buchot a dostal miernu ranu po hlave. Závora, ktorá púšťala autá dnu a von, ho ovalila. V duchu si ponadával a šiel ďalej. Našiel ho po dobrej štvrťhodine hľadania. 

" Ahoj Vikino." povedal a sadol k nemu do auta. 

" Čau, čo sa to deje? Neprišla ti ešte výplata? "

" Nie, predstav si, že nie a dnes je tá svadba a je také blbé ti tam prísť bez daru, vieš."

" Hej, to chápem, kebyže mi zavoláš včera mohol si to už mať, ešte som bol v Zámkoch. A teraz si sa nemusel naháňať."

" Prepáč, myslel som, že príde, ale neprišla, a dnes tá svadba ...ach."

" Nevadí kámo, tuto sú." povedal Viktor a vytiahol obálku, v ktorej bolo 70 eur, ktoré tak nutne teraz potreboval. 

" Ďakujem, zachránil si ma." povedal ON a vydýchol si. Samozrejme ho hneď napadlo, že ho po ceste do Petržalky prepadnú, alebo čo. 

Viktor ho odviezol až do Petržalky, lebo stresoval, že to nenájde. Stál na temnej zastávke, oproti svietila budova s nápisom TECHNOPOL a pohybovali sa tam divní ľudia. 

Freddy prišiel o pár minút. 

" Ahoj zlato, máš?" spýtal sa s nádejou v hlase, že to nemá. 

" Mám. Pousmial sa. Tu je 50 eur a tu je dvacka, aby si mal ešte aj pomimo." 

" Ty si poklad!" vykríkol Freddy a keďže tam nikto nebol, dal mu pusu. 

Potom ON nasadol na autobus a Freddy sa pobral späť na svadobnú hostinu. 

On si ešte urobil výlet do Auparku, dal si v McDonalde dva cheeseburgery a odišiel domov. Freddymu napísal smsku, že keď príde na intrák, nech mu napíše, aby vedel, že je v poriadku. 

Boli tri hodiny ráno, keď sa Freddy vytackal polo opitý von pred budovu. Bolo mu hrozne, bol tak veľmi zamilovaný a nemohol to nikomu povedať. Zavolal aj jemu, ako ho veľmi ľúbi a bolo jasné, že Freddy je opitý. On príliš nezdržoval hovor, len mu pripomenul, že keď príde na internát, nech mu napíše sms, že je v poriadku. 

Freddy si sadol na lavičku a zadíval sa na vysvietenú budovu, kde stále prebiehala veselica. Obetoval sa pre neho, priniesol mu peniaze v tom hroznom počasí. Nikto sa k nemu ešte tak pekne nesprával, nikto nikdy, preto bol z toho úplne mimo. Vyčítal si, aký bol k nemu, prečo si vôbec začal s Majom a snažil sa ospravedlniť sám sebe, prisahať, že už bude lepší, pričom nevedel, či to dokáže. 

" Hej Freddy, tu si?" ozval sa dáky hlas, ktorý v prvej chvíli nevedel identifikovať. 

" Tu." povedal ticho, ruky mal zaborené do dlaní. Michal si k nemu prisadol. 

" Hej, hej...čo sa deje? Aj teba dojala táto atmosféra? Veď počkaj, raz takto si zaspievame a zabavíme sa aj na tvojej svadbe." povedal Michal tľapkajúc ho po chrbte. 

" Neviem Miško, či to bude možné, neviem. Ja...ja..." vzlykal Freddy, až sa vrhol na Michalove rameno a začal veľmi plakať

" Čo sa deje?" spýtal sa s vážnosťou v hlase Michal, ktorý nebol od Freddyho zvyknutý na takú reakciu. 

" Ja...ja mám chalana."

" Čo, čo máš?"

" Chalana. Chodím s chalanom." dostal zo seba Freddy nakoniec a mal pocit, že sa mu troška uľavilo. 

" Bože, veď to je v pohode. Čo , prečo teraz ako plačeš? Nechápem." Michal nebol viditeľne zaskočený preto, lebo keby mal niekoho označiť, kto je orientovaný takto, bol by to Freddy. 

Freddy mu porozprával celý príbeh o ňom, ako sa stretli vo Zvolene, ako bol u neho na víkend, ako si začali vlastne vzťah, akú mali dohodu, ktorú práve v piatok zrušili a podobne. Bol prekvapený, že ho chápe a dohodli sa, že sa zoznámia. Michal bude v piatok v Bratislave, takže dajú stretko v La Putike. 

Bolo päť hodín ráno, keď oslava skončila. Barbora sa tam rozhodla neprespať a ísť prvým vlakom domov. Vlak išiel o pol siedmej a ona mala ešte nejaké veci na internáte, tak sa tam museli vrátiť. 

" Matej, my to nestihneme!" hromžila keď sa ponáhľali na zastávku. 

" Keď vymýšľaš kraviny, tak jasné, že nie!" pousmial sa Freddy, ktorý chcel jediné, ľahnúť si a vyspať opicu. 

Všetko stihli. Barbora stopla taxík na Zochovej a tak Freddy po dlhej púti o siedmej ráno zaspal. Zabudol mu napísať smsku. Napísal až okolo jednej poobede.

 

29.11.2013- Bratislava, hlavná stanica

 

V to piatkové dopoludnie dorazili Freddy, aj on z jeho domu v Palárikove do Bratislavy niečo po jedenástej ICéčkom z Nových Zámkov, lebo mali mať stretnutie s Michalom Valčekom.

Michal s veľkým cestovným batohom postával vedľa bezdomovca, ktorý predával NotaBene a čakal. Nervózne si mädlil ruky, lebo takéto stretnutie ešte v živote nezažil. 

Po chvíli videl prichádzať Freddyho a nejakého menšieho chalana za ním. 

"Čau Miško." povedal Freddy a objal svojho kamaráta. 

Po zoznámení a podaní rúk sa všetci traja pobrali peši popri staničnom námestíí, ministerstve financíí, námestí Slobody až na Obchodnú, odkiaľ chceli ísť do Putiky. Ako vždy doobeda tu nebol nik, tak sa posadili k stolu, kde predtým nesedávali a objednali si dve pivá neznámej značky a jednu kofolu.  

Konverzácia prebiehala veľmi uvoľnene. Michal sa pýtal na ich spoločnú prácu, na ich koníčky, záľuby atď. Freddy sa na chvíľu vzdialil, tak ostali osamote. 

" Inak, poslúcha Maťo?" otočil sa k nemu Michal s touto otázkou. 

" Ale hej, musí." usmial sa on a odchlipol si z kofoly. 

" By som ti vedel rozprávať, že aký bol on v Ružomberku kvietok. " smial sa Michal, ale myslel to samozrejme v dobrom. 

" Viem, dačo mi už spomínal z vášho života tam. Snáď bude aj tu spokojný. Robím pre to maximum." Vtedy ani Michal nevedel, čo tým slovom maximum myslí. Pochopí to až za pár mesiacov. 

Freddy si všimol cez okno kaviarne, že veselo diskutujú. Po dofajčení cigarety sa vrátil dnu so slovami, či ho ohovárajú. Pobudli tam ešte zopár chvíľ a pobrali sa preč. Michal išiel na vlak späť domov a on išiel odprevadiť Freddyho do Mlynskej doliny, kde mal mať odvoz. Dáky chalan z ich dediny ho zoberie domov, čiže bude to mať priamo. 

Na zastávke Molecova nastúpili na spoj číslo 139 a odviezli sa na zastávku Nad Internátmi. Tu už Freddy z diaľky videl stáť auto, tak sa s ním narýchlo rozlúčil. Postavil sa na druhú stranu cesty, kde mu mal ísť autobus späť. 

Ako prechádzali popri ňom, Freddy dal jeden úsmev a on tam ostal stáť. Vrany začali krákať, obloha sa zatiahla ťažkými mrakmi a jemu bolo do plaču. Čochvíľa už budú spolu. Zase len pár dní vydržať. 

Presne, presne ako cez kopírovací papier akoby stál na tomto mieste aj o polroka, teda 29.mája. Čakal na druhom konci cesty, v rovnakom čase. 

Pozeral sa na podobné biele auto, ktoré išlo okolo neho. Čakal, či tam bude Freddy, čakal, či o chvíľu dostane smsku s textom, že sa o pár dní uvidia. Nedostal a žiadne auto vtedy okolo neho neprešlo....