Šestnásta časť- DIEVČA A JEJ PES

 

17.10.2014, Komárno, Gymnázium

V tento piatkový deň mala Romana Šábiková tretiu hodinu matematiku v triede 1.A. Mala túto triedu veľmi rada, skoro so všetkými študentami si sadla. Bavilo ju to. Romanu bavila jej práca od začiatku až do dnešných dní. Dnes, v piatok sa malo niečo zmeniť. 

Začalo to vtedy, keď na dvere riaditeľa gymnázia Miloša Uherčíka zaklopal niekto na dvere. 

" Ďalej!"  povedal zvýšeným hlasom Miloš, ktorý bol ako vždy zahrabaný v papieroch. 

Pomaly sa otvorili dvere a vošiel muž, vysoký asi 1,80 metra, oblečený v drahom obleku. Na pravej ruke mal hodinky, ktoré stáli tiež nemalé peniaze. 

" Dobrý deň, inžinier Kučera, máte na mňa minútku pán riaditeľ?" spýtal sa muž a išiel k stolu, aby Milošovi podal ruku. 

" Áno, samozrejme, posadte sa prosím." povedal Miloš, ktorý nevedno prečo, ale cítil z jeho návštevy nervozitu. A nemýlil sa. 

" Chcel by som sa s Vami porozprávať o profesorke Šábikovej, učí môjho syna teraz matematiku." začal a popravil si košelu. 

" Á...áno..." pokúsil sa na neho usmiať. 

" Smiem sa spýtať ako dovolíte aby na škole učila žena s takou povesťou?"

" Nerozumiem, že čo tým myslíte?"

" Nerozumiete?"

" Nie, prepáčte." pričom Miloš dobre vedel, že načo naráža. 

" Je to pre vašu školu krásne meno, keď tu učí a robí zástupkyňu žena ako ona. Nezdá sa vám?" 

" Stále nechápem na čo narážate..."

" Ja Vás len prosím, aby ste s tým niečo urobili, proste takéto niečo sa na slušnej škole nemá tolerovať." povedal, podal mu ruku a pomaly odišiel z pracovne

Romana vyšla z kancelárie zástupkyne riaditeľa, keď v tom narazila na Miroslava, ktorý opúšťal riaditeľovu pracovňu. 

" Dobrý deň pani profesorka." oslovil ju a ona nevedela, že o koho ide. 

" Kučera, učíte môjho syna Daniela matematiku, popri iných veciach..." stroho utrúsil a pozrel sa na ňu. 

" Prosím?" zatvárila sa Romana divne, pretože čakala dáke problémy. 

" Počuli ste správne a viete o čom hovorím, že? Nebojte sa, nebudete už dlho kaziť morálku môjho syna a vôbec robiť hanbu povolaniu, ktoré robíte." 

Romana sa zachmúrila, minulosť ju teraz dobehla. Tohto sa bála, bála sa tejto chvíle, dúfala však, že nikdy, ale naozaj nikdy nepríde.  

Zazvonil mu telefón, tak Romana odišla do triedy, kde mala hodinu, keďže zazvonilo. Klebetnica tejto triedy Sandyka Ágová stihla už v triede zreferovať, čo sa udialo na chodbe. Ako prišla Romana všetci stíchli. 

Miroslav Kučera otvoril dvere na 1.A, keď Romana išla písať prvý príklad na tabulu. Romana na neho nechápavo pozerala a netušila, že čo sa stane.  V triede nastalo hrobové ticho. 

" Daniel, ideme...." povedal on a jeho syn neodporoval. Potichu si pobalil veci, pozdravil potichu spolužiaka Mareka a vyšiel s otcom z triedy. 

" To nemôžete...." povedala potichu Romana.

" Čudovali by ste sa a ešte sa aj budete čudovať, čo všetko môžem...." povedal Miroslav a zavrel dvere na triede. 

18.10.2014, Bratislava, Šancova ulica

" Koky! Fuj to!" okríkla Mia svojho psa, ktorý si stále žiadal, aby mu dala psí suchár.

Mia to však nevydržala a dala psovi ďalší kúsok.Bola sobota, asi osem hodín ráno a Mia Schronerová bola rozospatá, ale už pripravovala rannú kávu. 

Kávovar Dolce Gusto v to ráno dáko haproval, ale nakoniec pripravil dvakrát latte a Mia za veselého štekotu Kokyho zaklopala na vedľajšie dvere. 

Za posledné tri mesiace sa veľmi s ním zblížila  a stali sa nerozluční kamaráti. 

" Ahoj sused." povedala a vošla do bytu s dvomi pohármi pariacej sa kávy. 

" Čau láska." povedal on a potešil sa, že ju vidí. 

Rozhodli sa, že dnes si pôjdu urobiť výlet. On miloval vozenie električkami po Bratislave. Tak si sadli do prvej, ktorú videli a odviezli sa na Zlaté piesky. Potom odtiaľ na Obchodnú, do Karlovej Vsi a na záver do Rače. 

Zakotvili v nákupnom centre Central, pri Trnavskom mýte a on sa chcel o Mii dozvedieť viac, pretože aj keď si boli blízki, veľa o nej nevedel.  

" Ja žijem len s maminkou, teda už ani s ňou nie, keďže mám vlastný byt. " začala Mia svoje rozprávanie o živote. 

Porozprávala mu, ako nikdy nepoznala svojho otca, pretože sa jej zriekol ako malej.Mama, vyštudovaná ekonómka sa snažila všetko dcére zabezpečiť. Do asi desiatich rokov, bola jej mama Adriana sama, potom si našla priateľa, bohatého podnikateľa, ktorého si pred štyrmi rokmi zobrala. Žila teraz v jeho velkej vile v Leviciach, ale väčšinu času bola sama, lebo bol stále niekde mimo. Mia mala svoju mamu veľmi rada a nevedela sa dočkať, kedy jej jeho predstaví. Mala pocit, že aj ona ho bude mať rada.  

On jej porozprával celú záležitosť s Freddym. ANi nevedeli ako a čas im proste ubehol. 

Dorazili domov, otvorili flašu vína a popíjali. Bol to taký krásny deň.  

 

21.10.2014, Ladzany, kuchyňa Federlových

Margaréta sedela v kuchyni a kypela zlosťou. Freddy sa jej vymykal. Opäť raz bol záhadný, tajomný a ona nevedela, že čo má čakať. Ani sa nemodlil tak, ako mu kázala a bála sa, že opät skĺzne do dákeho nemravného života. Z myšlienok ju vytrhol až Slavo mladší, ktorý prišiel zo školy. 

" Ahoj mami." povedal a pobozkal ju na líce. 

" Slávko." povedala Margaréta a potešila sa, že vidí svojho mladšieho syna. Snažila sa nerobiť rozdiely, ale Freddyho mala radšej. A mala na to jeden dôvod. 

" Dáš si jesť? Robila som špenátové halušky." povedala a hneď vyberala tanier. 

" Nie som hladný, mami sadni si, musíme sa porozprávať." začal on opatrne a Margarétou trhlo a položila tanier späť do police.

" Čo sa deje? " spýtala sa trhane, keď si sadala na stoličku. 

" Mami, Grétka je tehotná..."

Margarétin výraz nadobúdal zvláštne rozmery. Nadých, výdych, povedala si sama v sebe a otočila sa k svojmu druhému synovi. 

" No nič Slavko, bude teda svadba." povedala stroho a začala čítať prípravu punčovej polevy na zákusok, ktorý chcela dnes pripraviť. 

" Viac mi k tomu nepovieš?" spýtal sa jej

" A čo viac? Už sa to proste stalo, treba to riešiť." poznamenala a ani sa na svojho syna nepozrela a ďalej študovala, koľko polievkových lyžíc vody bude treba. 

Jej syn opustil zmätene kuchyňu a ona si sadla na stoličku, polevu položila vedľa seba. 

To nie je snáď ani možné! Obaja jej synovia, v priebehu roka skĺzli do obrovského hriechu! Ako matka totálne zlyhala. Nemala sa o tom ani s kým poradiť. Jej manžel Slavo starší odišiel na začiatku októbra do USA na pol roka na dáke výskumy, či čo. 

Zavrela poličku s taniermi, ktorú nechala otvorenú a prešla do spálne, ktorú mali vedľa kuchyne. Zatemnila okná na izbe a vybrala zo skrine krabičku. Otvorila ju. Bolo tam mnoho ružencov rôznych farieb. Nakoniec si vybrala klasický biely a kľakla si vedľa postele. 

" Otče náš, ktorý si na nebesiach....."  

22.10.2014, Komárno, byt Romany Šábikovej

 Romana Šábiková dostala smsku o 19.14. V smske bolo: " Prídi do baru Infinity, čakám ťa." Nevedela od koho, bála sa , že to jej od dákej jej "známosti" . Nechcela ísť, ale nakoniec ju premohla zvedavosť. 

Romana dorazila do baru Infinity presne o 19.57, avšak sa jej zdalo, že tam nikto nie je. Všade bolo zhasnuté a jej napadlo, či si z nej dáky študent nevystrelil. 

Dvere boli otvorené a nevedno prečo, keďže väčsinou bola bojazlivá vošla dnu do tmy. Vtedy sa rozsvietili svetlá a celú miestnosť, ktorá mala dve podlažia sa rozžiarila. 

Bolo tam 100? 200? Ba možno aj viac študentov, ktorí čakali práve na Romanu. Pristúpil k nej Martin, triedny bavič, ktorého učila pred pár rokmi. 

Mal v ruke mikrofón a začal hovoriť. 

" Milá pani profesorka, dovoľte mi, aby som Vás tu v mene všetkých študentov, ktorých ste učili privítal na slávnosti, venovanej len a len Vám."

Romana sa rozplakala a pomaly po jednom k nej začali chodiť študenti, známi, i neznámi, dokonca aj tí, ktorí školu nedokončili.

Romana mala pocit, ohromný pocit v sebe, že jej práca teraz už nie je zbytočná. Vlastne nikdy nebola, pretože ju naozaj bavila.  

Tamara Ištoková medzi časom, ktorá samozrejme o akcii vedela, stála pred domom Miroslava Kučeru. Zazvonila, otvoril jej, ale nechcel sa s ňou baviť. Nedala sa odbiť a nakoniec ho presvedčila, nech ide s ňou na jedno miesto. Toto miesto bol samozrejme bar Infinity. 

Vystúpili z auta a cez okno sledovali, ako Romanu bozkávajú a obíjmajú všetci študenti. 

" Chápate už?" spýtala sa Tamara Miroslava, ktorý ledva lapal po dychu. Pochopil, že Romanu majú študenti radi a to, čo robila bol len dáky chvíľkový skrat. 

Poprosil Tamaru, nech sa za neho ospravedlní, lebo sám to aktuálna nedokázal a odišiel na aute domov. 

Tamara sa usmievala za autom a vbehla do baru sa aj ona trocha zabaviť. 

31.10.2014, Bratislava, hlavná stanica

Bol na hlavnej stanici v Bratislave. Sledoval húfy ľudí, ktorí odchádzali domov zapáliť svojim blízkym sviečku a potom si na nich celý rok nespomenuli. Bolo mu zle z nich. Často mu bývalo zle z ľudí. Nechápal ich a oni nechápali jeho. 

Videl dve dievčatá oblečené v úzkych šatách s kabátom nad kolená s ružovými kabelkami, ktoré sa chichotali a jedna druhej niečo ukazovala na svojom iphone. Postavil sa a išiel inam, nemohol počúvať ten ich smiech. 

O chvíľu mu aj tak už zahlásili jeho vlak, tak mohol nastúpiť. Chystal sa dnes domov, ale len na jeden deň. Zajtra mal mať návrat do Hlavného mesta. 

Prišiel za tmy, zvítal sa s otcom, dal mu večeru, čo uvaril a pobral sa spať. Jeho izba bola temná a pustá. 

Na druhý deň, sa vybral mame a babke zapáliť na cintorín sviečku. Ako vždy aj teraz si všimol ľudí, ktorí ho videli stáť pri hroboch ako si čosi pošuškávajú. 

Bolo mrazivo, a to bolo len ráno. Z cintorína sa ponáhľal na jedno stretnutie. Na miesto, kde predpokladal, že mu bude dobre. 

On stál pred domom, kde bol toľkokrát predtým. Roky predtým tam chodil za jednou pani,tetou Marikou, ktorá ho naučila mať rada literatúru. 

Sem chodieval, keď mu bolo smutno. Po maminej smrti sa práve ona stála útočiskom. keď mu bolo naozaj najhoršie. Bola bývalou učiteľkou ruského a slovenského jazyka. Žiaľ v roku 2009 nečakane zomrela a do jej domu sa nasťahovala jej švagriná, vzhľadom okolností sesternica jeho babky Albíny. 

Táto pani sa volala Anna a on si pamätal, že keď zmaturoval prišli obe i s tetou Marikou za ním a priniesli mu obrovskú karamelovú tortu. 

Mal ich obe rád. Jednej chodil už zapaľovať sviečku na cintorín a druhú navštevoval. Teta Anka, ako ju oslovoval vedela vynikajúco piecť. Ako malému, keď k nim chodievali, vždy mu doniesla zmrzlinky, ako to on volal. Boli to vlastne tortové oplátky skrútené nad parou a naplnené úžasným krémom. Tete Anke zomrel muž pred pár rokmi. Mali krásne manželstvo. Bol úplne zdravý. Jedného dňa sa proste len nezobudil. 

Zazvonil na zvonček. Vonku bolo nepríjemne, všade hmla, typicky dušičkovo. 

" Áno?" ozval sa hlas tety Anky, ktorá ho už čakala. 

" Teta Anka, to som ja." povedal jej a čakal, kým otvorí. 

Zaštrngotali kľúče a objavila sa so svojím typickým úsmevom.

" Vitaj." povedala a pustila ho dnu do dvora. Teta Anika obývala len zadnú časť domu, prednú chodila vetrať. Pomaly prešli cestičkou, ktorú lemovali už zvädnuté kvety, až k jej príbytku. Malou predsienkou sa dostali do kuchyne, kde to voňalo nostalgiou a históriou. Vtedy si teta Anka spomenula, že v dome tety Mariky by bolo treba vyvetrať. On sa podujal, že pôjde s ňou. 

Ale asi to nemal robiť. Dostal sa do jej domu, prvýkrát od smrti tety Mariky. Pokým ona vetrala predné miestnosti, vošiel do obývačky, kde sa nič nezmenilo. 

Na túto miestnosť mal krásnu spomienku. Pozrel sa na gauč, na ktorom sedel aj onoho májového dňa, keď jeho babka bola v nemocnici a on prišiel pozrieť tetu Mariku. Chcel prebrať dáke gramatické javy, ktorým nechápal. Ona sa ho spýtala, či má čo jesť. On odvetil, že hej, že niečo sa doma vždy nájde. Zadala mu dáke úlohy a povedala, že musí si ísť zavolať. Zadania vypracoval a bolo mu už dlho. Po polhodine, keď neprichádzala sa zľakol, že sa jej niečo stalo. Otvoril dvere na obývačke a oči mu zaliali slzy. Teta Marika mu robila palacinky, pretože chcela , aby sa dobre najedol. Hneval sa, že prečo si robí starosti, ale ona sa nenechala odbiť a o pár minút už sedel v kuchyni a jedol palacinky. 

Teta Anika sa vrátila sa pobrali sa späť k nej domov. 

Sadli si naspäť do kuchyne a teta Anika pripravila čaj a mala napečené čokoládové rezy.

Miloval to tu. Každý kus nábytku dýchal takou nostalgiou, že to až mrazilo. Akoby sa vrátil v čase o 50 rokov dozadu.  

Rozprávali sa dlho. O babke , o živote, a o veciach, ktoré prišli niekomu všedné, i nevšedné. Po vypití čaju a zjedení pár zákuskov sa pomaly poberal preč. 

Obzrel sa za ňou. Stála pri vysokej breze, ktorá bola pri dome. Privinula si k sebe tesnejšie vestu a odišla do domu. A on na vlakovú stanicu.  

01.11.2014, Bratislava, Mlynská dolina

Freddy bol v Bratislave, áno opäť raz. Presvedčil Margarétu, že ide pozrieť Dávida a syna Tobiasa a v pondelok sa vráti. 

Uverila mu, opäť sa ich vzťah vracal do normálu a ona mala opäť všetko pod kontrolou, aspoň si to myslela. 

Ešte doma, pár týždňou po rozchode s ním, si zaregistroval nový nick na pokeci. Nesquik_666. A dnes mal mať v Bratislave stretnutie s dákym chlapom, ktorý mu ale nikdy neposlal fotku,ale to Freddymu nikdy neprekážalo. Išiel na to naslepo a to ho vzrušovalo.  

Stál na mieste, blízko hotela Dunaj, kde sa mal stretnúť s neznámym fesi_boyBA. Pozeral sa do vysvietených okien a trocha zaľutoval, že na týchto miestach mu bolo kedysi dobre. Ale naozaj len chvíľu, už mu na tom vôbec nezáležalo, bola to temná a dávna minulosť. 

Zaflekovalo dáke čierna auto a zastavilo sa pri Freddym. Keďže fotku nedostal, nemohol vedieť, čo očakávať. Z okienka na neho vykúkal tučný, plešatý muž, asi po štyridsiatke, ktorý mu rukou naznačil, nech ide do auta. V jeho vozidle to páchlo po cigaretách, začal hneď počas jazdy Freddyho chytať za koleno a odbočil autom smerom na Vrakuňu. Freddymu, ktorý sledoval nočnú Bratislavu z okna auta sa na malý moment zazdalo, že vidí jeho. 

01.11.2014, Bratislava, Šancova ulica, garzónka

O 18.52 mu dorazil vlak na Vinohrady, kde sa previezol električkou na Obchodnú a odtiaľ prešiel k hotelu Dunaj peši. Mal to krásnu prechádzku. Spomínal tu, bol trocha melancholický. Zazrel dáke auto, ktoré prechádzalo okolo a sedel tam chlapec, podobný Freddymu. 

Bolo niečo po dvadsiatej hodine večer, keď on dorazil do bytu. Bol doma, vybavil si povinnosti na hroboch, zapálil sviečku mame, babke, bol na hroboch u dedka, pospomínal na všetkých tých, ktorí tu už nie sú. Zaklopal Mii na dvere, nebola tam, tak vošiel do svojho bytu. Bol trocha hladný, tak si chcel dačo pripraviť. Predtým ale prešiel ku skrini, z ktorej vytiahol Freddyho mikinu. Mocne si ju privinul k sebe, akoby obíjmal jeho. Mikinu položil na stoličku v kuchyni a otočil sa k nej. 

" Zlato, čo si dnes uvaríme na večeru?" spýtal sa s láskou a pohľadom na mikinu. 

" Neviem, čo len chceš..." odpovedal si sám.

" Ty si tak úžasný...." povedal on a začal vyberať z chladničky veci na večeru...