Prvá časť- PILOT

04.05.2014- BRATISLAVA- niekde v meste

 

Internáty B, zahlásil automatický hlas v spoji číslo 139. Nikto tu nevystúpil, v podstate nik skoro necestoval. Aktuálne len jeden cestujúci. Autobus sa pohol a po malej chvíli zastavil na ďalšej zastávke, Cintorín Slávičie údolie, konečná zastávka, prosím, vystúpte. Osoba vystúpila a pomalým krokom sa presunula do nákupného centra v Mlynskej doline. Tam prešla okolo potravín, do stredu prvého poschodia. Posadila sa na pohodlné kreslo, sedela tam a dumala zopár minút, potom opätovne prešla vedľa potravín a pobrala sa kopcom k internátom, prezývané "átriaky". Zastala pri Átriakoch C a chvíľu pozerala na konkrétny balkón, potom sa zvrtla a autobusom číslo 31 sa odviezla na autobusovú zastávku Zochova. Odtiaľ potichu a nenápadne prešla na Obchodnú ulicu, ktorú prešla skrz na skrz po obidvoch stranách, navštívila podchod na Hodžovom námestíí, prešla okolo známych reštaurácii, podnikov, kaviarní, až sa dostala na námestie SNP, kde zamierila popri starej tržnici, až ku kaviarni, kde trávila s niekým toľko času, toľké hodiny. 

Táto osoba si niesla v sebe príbeh. Aký príbeh? Dobrá otázka. Bola tam láska? Faloš? Klamstvo? Zatrpknutosť? Túžba po pomste? Potreba niekoho mať? Posadnutosť? Naviazanosť? Možno od všetkého trochu. Teraz to samozrejme nebolo už dôležité, čo to bolo, bolo to a je to preč. Nik jej však nezoberie spomienky, ktoré má, môžu tejto osobe zobrať všetko, ale spomienky nie.

Osoba odmietla žiť v realite, veď prečo by aj mala? Realita bola tak odporne jednoduchá a predstavy tak....tak krásne zložité. 

 

17.6.2013

 

Na Palárikovo prichádzalo dalšie krásne a slnečné ráno. Na oblohu sa už pred piatou štveralo žeravé slnko, ktoré naznačovalo ďalší horúci deň. Po minulé dni teplota ani len v noci neklesla pod 25 stupňov a dnes tomu nemalo byť inak.

Prebúdzal sa. Budík mal na 4.55, aby náhodou nič nepremeškal a všetko postíhal. Zobudil sa ovšem, pár minút pred ním a len tak pozeral do steny, keď v tom v budíku cvaklo a z rádia sa ozvali tóny skladby Take a Bow od Madonny. Práve dával nohy z postele dole, keď kráľovná popu recitovala verš, Say Goodbye, say goodbye. 

V tom momente ho oslepilo dáke prenikavé svetlo. V jeho odraze sa mu zazdalo, že vidí na koberci dáky predmet. Pozrel sa bližšie, zdalo sa mu, že to je socha , alebo lepšie povedané figurína takej egyptskej mačky, ktorú vídaval v obchode s darčekovým tovarom. Jej žiara ho doslova zaliala, vzápätí zmizla, myslel si, že mal len chvíľkové pomútenie. Ani nevedel ako veľmi sa mýlil. 

Všade bolo tak zvláštne. Nedalo sa to ničím popísať, tak neopísateľne pokojne, až to priam desilo. On vedel, prečo to tak je, ale jeho podvedomie si to ešte nepripúštalo. Rýchlym tempom, ako bol on zvyknutý sa umyl, obliekol a vyrazil na autobus. 

Kým sa viezol autobusom na vlakovú stanicu, jeho žlté tričko nasiaklo potom a voňavkou, ktorú používal už roky. Sľúbil kamarátke Saške, že ju príde podporiť na príjimačky na doktorandské štúdium, ktoré mali byť dnes o ôsmej. 

Vybral z vrecka nohavíc mobilný telefón značky Samsung Galaxy Ace, lebo išiel písať dôležitú sms. 

Napísal: " Bré ránko prajem, pán animátor, prajem Ti krásne ránko a krásny letný deň. :)" Smska bola odoslaná kontaktu, Freddy, čo bol chalan z pokecu, ktorého spoznal pred pár dňami. Mal pocit, že si sadli a vyzeral byť v pohode a on aktuálne potreboval nutne niekoho, niekoho, kto by ho vypočul. Vedel, že odpoveď nedostane, pretože nemal kredit, ale proste chcel , aby túto sms na dobré ráno mal. 

O 6.39 nasadol do osobného vlaku smer Bratislava, ktorý mal pár minút meškanie a pozoroval krajinu, dediny, ako ubiehali a vedel, že čoskoro sa mu zmení život. Bolo to ako spomalená havária áut, vedel, že to príde a deje sa to, ale nemohol tomu nijako zabrániť. O 6.57 chytil do ruky svoj mobilný telefón, pretože v prípade úmrtia volávali z novozámockej nemocnice o siedmej ráno, jeho predtucha sa naplnila, o 7.04 sa na displeji telefónu zjavilo: Otec volá.

Nasledujúce minúty prebiehali veľmi pomaly. Oznámenie o úmrtí jeho babky, následné zavolanie Saške

, ktorá ho prehovárala nech ide domov, telefonáty asi od dvoch známych, ktorí priali sústrasť. Nekonal tak, akoby chceli oni, konal tak, ako si to želal on. Vystúpil na stanici v Sládkovičove a čakal, pretože vlak z Bratislavy mal prísť pár minút po jeho. Keď videl Sašku vychádzajúcu z vlaku, vyzerala zmätene, bolo vidno, že plakala. Sama nemala už starých rodičov, vychovávala ju matka sama a jeho babka bola aj jej. Skoro na peróne sa mu vrhla do narúčia a rozpakala sa, bolo jej jedno, že si rozmaže celý make-up. On neplakal, nedokázal to, možno aj preto, že vedel, že sa to stane. Po krátkej chvíli osameli a pomaly sa presúvali do školy, kde mali byť príjimačky. Nehovorili nič, mlčali. 

Po príchode na fakultu sa stretli ešte s dvomi spolužiakmi Lenkou Ardánovou a Filipom Sopkom, ktorí mali tiež príjimačky. Saška mala ísť dnu posledná. Počas celej doby, čo boli v škole mu zvonil telefón a volali mu známi, i neznámi, s otrepanou frázou Úprimnú sústrasť. 

Po krátkych príjimačkách sa presunuli do kaviarne v centre Sládkovičova. Saška cítila, že aj keď mlčí, má čo povedať, ale nevedela, ako to z neho dostať. Objednali si latté a opatrne začala. 

"Ako ti je? Viem, že je to hlúpa otázka, ale od rána si nekomunikoval, tak neviem, čo sa ťa spýtať, prepáč"

" Ako mi je? Hm, túto otázku budem počas nasledujúcich dní počúvať asi často, tak si musím pripraviť na ňu odpoveď. Prišiel som o osobu, ktorú som ľúbil najviac na svete a ktorá ľúbila najviac na svete mňa. Takže asi tak sa mám. Nepopíšem to, nedá sa to."

Saška mlčala, vlastne mlčali už počas celej návštevy kaviarne. Dopili kávu, pobrali sa na vlakovú stanicu, dohodli sa ohľadom stredy, kedy by mal byť pohreb, že Saška príde a nasadol do vlaku smer domov. Jeho teta Romana mu volala, že ho bude čakať na stanici v Palárikove. 

Tak aj bolo, vlak s desať minutovým meškaním dorazil a vystúpil. Uvidel tetu stáť v bielych nohaviciach, kvetovanom tričku, za ktoré bude v oný a ešte po mnoho iných dní nestrannými pozorovateľmi skritizovaná, že nezachováva smútočné dekórum. 

Jej prvé slová boli: " Ach, čo nám to len urobila." Sedeli asi desať minút v jej aute, kde spomínali a ani jeden z nich nevedel, na čo skôr spomenúť. Pohreb bol stanovený na stredu, to už sa aspoň vedelo.

Dorazili domov, tam už čakal jeho otec, ktorý spisoval zoznam hostí, ktorí dorazia na kar. Nesúhlasil s tým jeho zoznamom. Nevidel dôvod , aby tam chodili ľudia, ktorí pre jeho babku nič neznamenali, darmo to, že boli rodina, ale počas života si na ňu ledva spomenuli a teraz prídu a budú hrať zúfalo smútiacich ľudí. Prišlo mu z nich zle, pričom vedel, že na pohrebe bude takýchto ľudí skoro polovica, až nie viac. Oznámil svojej tete, že chce ísť s ňou do Komárna, lebo nechce byť doma. Otec ho len požiadal, aby bol v utorok večer doma, pretože išli na veľký nákup na domáci kar. Súhlasil, neodporoval. 

Okolo jednej poobede dorazila k nim aj Irena Karátová, miestna poštárka a pani, ktorá sa im roky starala o dom. Bola rodinnou priateľkou, ba aj niečo viac. Spriaznená duša, asi áno, aj tak by sa to dalo nazvať.  Využil chvíľu voľna, keď Irena vyprevádzala jeho tetu a otca, ktorí šli zaniesť šaty a vybaviť formality a napísal smsku Freddymu : "Ahoj, píšem, len toľko, že babka zomrela. Neskôr sa ti ozvem." Ani nie do minúty dostal odpoveď: "Je mi to veľmi ľúto, večer sa ozvi a popíšeme teda."

Posadil sa s Irenkou do kresla, urobili si ľadový čaj, pretože oný horúci deň skutočne nastal. Tiež skritizovala Romanine tričko s kvetinami, on to dáko nevnímal, považoval to za fakt malichernosti v aktuálnej situácii. Popíjali čaj a spomínali na babku, pričom to bolo pár úsmevných príhod, ktoré mu trocha zlepšili náladu. 

Za približne hodinu sa vrátili Romana a jeho otec. Vybavili všetko, tak sa mohol ísť pobaliť a vyraziť do Komárna. Keď na to spomínal po čase, ani nevedel, čo si pobalil, hádzal do ruksaku piate cez deviate, hlavne si zobral notebook, aby si mohol písať s Freddym. Obliekol si akoby na protest proti smútku aj on červené tričko, keď už ľudia kritizujú, nech je to úplne dokonalé. Zišiel na prízemie a zadíval sa na seba vo veľkom zrkadle v predsieni. Tvár mal strhanú, bola značna poznamenaná smútkom, i keď ten dnešný, si ešte neuvedomoval. Naložil do kufra auta ruksak a tašku na notebook. 

Romana Šábiková pomaly naštartovala a otočila sa na ulici a ona v kvietkovanom a on v červenom tričku vyrazili. Navrhla mu zástavku v Nových Zámkoch, keďže mal narodeniny aj meniny a ona mu nič nedala. Súhlasil. Tak isto museli kúpiť aj košelu na pohreb, keďže trocha pribral a potreboval novú. Zohnať košelu bol problém, pretože sa mu skoro žiadna nepáčila, nakoniec však voľky- nevoľky si vybral. Ďalej si vybral krásny ruksak, ktorý bol vtedy v zľave a CD Michaela Jacksona, ktoré si chceli pustiť v aute, keďže babka mala rada jeho tvorbu. Pred nákupným centrom Aquario kúpili zopár koláčikov a vydali sa na smer Komárno. 

Bolo mu ľúto, že Romana zažíva ďalší životný šok, pretože ich mala za posledné obdobie až-až. Pred tromi rokmi prišla pri tragickej havárii o svojho milovaného manžela, ktorý jej bol oporou skoro 30 rokov. Obaja jej synovia, Peter aj Ján boli už dospelí, ale aj tak potrebovali jej pomoc. Peter bol ženatý v Drážďanoch, kde sa mu prednedávnom narodil syn a Ján ostal v Komárne, kde mal svoju priateľku. Smrť matky bola pre Romanu ďalšou skúškou, ktorá ju mala v živote čakať a nielen ju, ale aj jeho. Spomínal na xy vecí a príhod ktoré mal s tetou, keď ešte bývala v rodinnom dome s veľkou záhradou o ktorú sa s vervou starala. Nebolo dňa, kedy by prišla z práce a vyložila si nohy a pozerala televíziu. Kým bolo svetlo drela v záhrade, ale ona to tak nebrala, pre ňu to bol relax a oddych a po smrti manžela aj zabudnutie a odreagovanie sa.

Pomalým tempom tiež so spomínaním na babku dorazili do mesta a pobrali sa do jej bytu na okraji Komárna. Bol to veľký, útulný dvojizbový byt, ktorý mal dáke svoje čaro. Všetko to tam voňalo, bolo vkusne zariadený a každý kus nábytku mal svoj zmysel. Posadili sa na pohovku a Romana videla, že chce rozprávať. 

" Ako to zvládaš?" ticho sa spýtala, i keď vedela, akú odpoveď dostane. 

Neodpovedal jej, ona vedela, že čo a ako. Dohodli sa, že spolu s Jankom a jeho priateľkou pôjdu večer na večeru do hotela spojeného s reštauráciou Bow Garden. Z toho večera si pamätal nasledovné veci: cestoviny gnochhi ktoré jedol, mesiac, ktorý svietil nad nimi, pestrofarebné lampióny visiace na veľkých stromoch a pesničku od Roxette Listen to your heart po ceste domov. 

Nasledujúci deň osamel, pretože Romana musela ísť do práce. Nevedel čo má robiť, tak sa prešiel trocha po okolí, potom po meste, kúpil si tri knižky a šiel pozrieť svoju tetu do gymnázia, kde si dali spolu v školskej jedálni výborný obed pozostávajúci z dákeho mäsa, slovenskej ryže a kapustového šalátu. Na školskú kuchyňu to chutilo kupodivu výborne. Potom pobudli ešte chvíľu u nej doma a na šiestu ho zaviezla Romana na vlak. Zistili, že bude polhodinu meškať. 

Vtedy v aute, to bola čarovná chvíľa, aj keď si na to spomenul po mesiacoch. Pustili si v aute asi 5x za sebou pesničku od Márie Rotrovej, Ten vúz už jel. Bola to tak magická chvíľa, že sa ani nedá vyjadriť slovami. 

Cesta späť do Nových Zámkoch mu ubehla extrémne rýchlo, na stanici ho čakal jeho otec, so susedom Michalom a Irenou Karátovou. Pobrali sa do hypermarketu Tesco, kde vybrali všetko, čo bolo treba, kúpil si aj tričko so Simpsonovcami v ten večer. 

Nechcelo sa mu spať doma, ale nemal na výber, vôbec. Dookola si v ten večer púšťal babkine obľúbené skladby ako bola Frozen od Madonny, alebo Keď si sám od Evy Kostolányiovej a ani nevedel ako a aj v tento horúci deň zaspal. 

V stredu ráno sa zobudil skoro, ešte bola tma. Vstal, chcel zastihnúť východ slnka. Spomenul si na slová jeho babky, ktorá vždy hovorievala: Ach, vieš, ja keď zomriem, alebo zomrie ktokoľvek iný, nič sa nezastaví, slnko výjde tak či tak. Čakal na ten východ a pevne veril, že nepríde. Prišiel.

Vstal asi o siedmej, pretože vedel, že o deviatej príde Saška, musel ju ísť čakať na vlakovú stanicu. Obliekol si modré tielko, modré kraťasy a vyrazil. Práve keď bol tesne pred stanicou počul v dedinskom rozhlase hlásenie o úmrtí jeho babky. Zapchal si uši, akoby vtedy to nemala byť realita a nestane sa to, stalo. 

Saška prišla načas, vlak jej nemeškal, jej prvé slová boli, že je spotená ako prasa, pretože v ten deň mala teplota dosiahnuť až 40tku. Obaja sa toho báli. 

Dorazili k nim domov, vyšli na poschodie. Smiali sa, v to dopoludnie bolo veľa smiechu, prehrávali si LP platňu Madonny True Blue, sledovali Madonnu ukrižovanú ako na koncerte spieva skladbu Live to Tell a celkovo mali dobrú náladu a prežili krásne chvíle.

Problém nastal hneď okolo obeda, keď dorazila Irena Karátová a pomaly sa začali zbiehať ľudia, začala mierna nervozita. 

Zbehli sa niektorí susedia, Irena mu žehlila košelu na pohreb, pila Granko od Dolce Gusta, Saška sa išla osprchovať. Dorazil Peter z Nemecka, Romana nedorazila na tú sa čakalo a začala taká klasická hektika, ako pri takýchto príležitostiach býva. Jeho otec nervózne pobehoval kade-tade, hľadal Romanu, telefonoval jej, nebrala, nervózny bol. 

Romana dorazila v tom istom momente, keď si Saška dorobila posledné úpravy na účese, Irena dopila posledný hlt Granka a syn Petra, malý Peťko mal nehodu do plienky. Vyzerala strhane, nespala určite predošlú noc a mohli pokojne vyraziť do kostola na zádušnú omšu. 

V kostole to prebehlo pokojne, farár ponúkol zopár žvástov, ktoré mali potešiť trúchliacu rodinu, ale nikoho to neutešilo a pobrali sa na rozlúčku do domu smútku a na cintorín.

Na želanie rodiny nebola truhla otvorená, aj jemu sa to zdalo nedôstojné, aby ju tam chodili všetci obzerať a mŕtve telo jeho milovanej osoby kropiť dákou vodou, ktorá bola vraj posvätená. 

Následné rozlúčenie, uloženie rakvy s telom do hliny vnímal len tak matne, chcel mať už za tým. Kondolencie príjimal s úsmevom a bolo mu jedno, kto si čo myslí. Nezvykol prejavovať emócie na verejnosti pred nikým, takže mu toto prišlo ako najvhodnejšie riešenie. 

Pomaly sa pobrali , celá " vybraná smotánka" na kar. Ako si myslel, bolo tam xy ľudí, ktorí tam nemali čo robiť, ale Romana a jeho otec rozhodli, jemu sa nechcelo s nimi ani hádať, ani nejako to bojkotovať, už to bol aj tak dosť smutný deň. Na kare sa nálada trochu uvolnila, niečo sa zjedlo, niečo sa popilo a ľudia asi po hodine začali opúšťať podnik v centre dediny. 

Išiel opäť odprevadiť Sašku na vlak s ktorou sa dlho lúčil a ďakoval, že s ním tento deň strávila a vrátil sa do reštaurácie, kde spomínali ešte s rodinou Klobučníkovou na jeho babku a tak a prišlo mu fajn. V ten večer zaspával s pocitom úľavy, že je to už za ním. Až večer poslal smsku Freddymu, že je potom. Neodpísal, nemohol, nevedel už o sebe, spal po bujarom poobedí v Ružomberku. 

 

 25.6.2013

 

Petronela Klempová sa pozerala hodnú chvíľu na seba do zrkadla. Na pery si naniesla vyzývavý rúž, oči si namaľovala ešte prenikavejšie ako obvykle, výstrih bol ešte hlbší ako mávala. Dnes mal byť veľký deň. Ona urobila poslednú skúšku a večer v podniku Potok v centre Ružomberka mal byť aj Freddy, objekt jej tajného záujmu. Bolo jej s ním dobre, neľúbila ho, ale bola rada, že o ňu prejavil niekto taký záujem. 

Barbora Chvíľová kládla na stôl v byte na okraji Ružomberka syrové pagáčiky, ktoré práve upiekla. Mala byť oslava, už ani ona sama nevedela čoho, ale ahááá, áno, Freddy ich prišiel pozrieť potom ako zoštátnicoval prvýkrát. Táto brunetka, trocha plnších tvarov bola veľmi dobré dievča, nikomu nechcela nikdy nič zlé, nikdy nikoho nepodrazila, vždy každému pomohla a ako každý človek, aj ona mala slabosť. Jej slabosťou bol Freddy. Bola do neho tajne platonicky zamilovaná odkedy ho uvidela. Nikdy s ním však nemala reálny vzťah. Párkrát keď sa spolu opili sa bozkávali, potom to aj skúšali, že to dajú dokopy, ale nikdy sa to proste nevydarilo. A ona mala pocit, že chyba je v nej,každopádne bola teraz rada, že ho aspoň uvidí. 

Z myšlienok ju prebral až hlas jej troch spolubývajúcich, Dávida Juráčeka, Pavla Mračna a Michala Valčeka, ktorí išli čakať Freddyho, ktorý mal doraziť o 18.04 na stanicu v Ružomberku. 

Dorazil, so širokým úsmevom a balíčkom jedla od jeho mamy a domáceho vína od jeho starkého. 

Na byte sa zvítal s Barborou a dali si frťana všetci na úvod tohto večera, okolo ôsmej sa pobrali do podniku Potok, kde ich už všetci poznali a nalievali im bez opýtania to, čo mali radi. 

Okolo desiatej večer dostal Freddy sms s textom: " Poď von" Odosielateľom bola Petronela. Podnapitý chlapec vyšiel pred podnik a nevidel ju.

" Nellinka, kde si?" zakričal do ticha pred podnikom.

" Tu som" povedala a vyšla z tieňa a koketne si olízala hornú peru. 

" Počula som, že...si v Ružomberku, tak, že Ťa aspoň pozdravím" povedala a prišla k nemu. Vtisla mu na líce bozk.

" Hej, hej som tu trocha opäť" nevedel, čo má odpovedať.

" Vieš, ja som sa len chcela Ťa opýtať, čo bude teraz s nami?" pozrela Petronela s psími očami na neho a prehodila si prameň vlasov. 

" Tak, ja neviem, či tu ostávam, ja asi pôjdem študovať do Bratislavy, ešte asi sám neviem" odvetil jej Freddy.

" Tak...keď budeš vedieť, ozvi sa mi, môžeme to opäť skúsiť spolu" povedala Petronela a pobozkala ho na pery, tak ako to mal rád. Potom pomaly na vysokých opätkom odkráčala do nočného mesta. 

 

Podnapitý, opantaný s príhodou s Petronelou sa tackal pred pohostinstvom Potok a nevedel, čo robí. Chytil mobil a chcel niekomu zavolať, len nevedel, že komu. Prezvonil prvé číslo.

Čítal práve knihu Prázdne miesto, keď mu pípol mobil a na displeji sa zjavilo Freddy. Nadýchol sa, lebo mu prvýkrát volal, respektíve ho mal prvýkrat počuť. Zvonenie avšak bolo krátke, tak mu asi doplo, že to musel byť omyl, ani nie o minútu mu prišla sms s textom: "Zavolaq mi?"

Nečakal, vytočil číslo, počul zdvihnutie, ale potom bolo dlhé ticho. 

"Freddy?"

" Čau" povedal a opäť nasledovala dlhá pauza

" Čau" povedal aj on a zasmial sa, vedel, že pravdepodobne je opitý. 

" Ako sa máš?"

" Celkom dobre, konečne ťa počujem" povedal a úprimne sa tešil, že ho počuje

" Počuj, kedy sa vidíme?" 

" Freddy, kedy len chceš" vyhleslo z neho a sám oľutoval, že čo povedal. 

Keď sa nad tým zamyslel neskôr neľutoval to, pretože mu s Freddym keď si písali bolo fajn.

" Veď to ešte dohodneme, musím už teraz ísť, rád som Ťa počul" ukončil rozhovor Freddy, lebo pocítil, že obsah jeho žalúdku musí ísť von. 

 

Nasledujúci týždeň si písali každý večer a dohodli sa, že sa uvidia druhého júla vo Zvolene. Dni plynuli a nevedel sa dočkať, kedy ho uvidí. 

V utorok ráno sa obliekol do modrého Lacoste trička, modrých džínsov, prehodil si tmavú tašku cez plece, dal si výraznú dávku svojho parfému a vyrazil. 

Na hlavnú stanicu v Bratislave dorazil o 7.34, kúpil si lístok, ktorý si potom neskôr vo vlaku prezrel, Bratislava-Zvolen osobná stanica, 7,41 EUR, platí do 4hod. nasledujúceho dňa. Rýchlik 811 Gemeran sa s minútovým meškaním o 8.02 pohol a on nevedel, že čo ho čaká...