Piata časť- BYŤ SPOLU

25.05.2014- Palárikovo

 

Vošiel do šatníka, miestnosti, ktorá spájala jeho izbu a spálňu.  Zamieril do temného kúta, ktorý bol osvetlený už aj tak dosť tlmeným svetlom a vybral zo spodnej poličky krabicu označenú fixkou  nápisom " Memories".

Zobral si ju do  izby, pomaly otvoril veko krabice. Bolo tam veľmi veľa predmetov, ktoré vibrovali spomienkami. Nachádzalo sa tu  pár zamilovaných listov, ktoré mu časom prišli smiešne a ironické, jedna krabička jeho obľúbených cigariet, tričko, ktoré spolu kúpili s nápisom Love & Hate, kniha Moja kamarátka vodka, pohľadnica z Madonninho klipu Vogue, bonboniéra ktorú dostal na Mikuláša, odznak P!nk , čo bol vianočný dar, fotka venovaná jemu z "najväčšej lásky" pár dní pred samotným koncom, fľaša vody ktorú mu dával s plačom, aby neodchádzal a dalšie, teraz už bolestivé spomienky . Zavrel krabicu  a pobral sa na prízemie ku kontajnerom, pretože v pondelok ráno mali vynášať smeti. 

Zahodí spomienky? Nie, na tie neexistuje žiadna smetná nádoba, vyhodí len to, čo mu pripomína tieto spomienky. Položil krabicu ku kontajnerom. 

O päť minút sa vrátil a krabicu opäť vyniesol do šatníka a uložil do temného kúta na spodnú poličku. A tieto predmety vibrovali ďalej. 

 

04.10.2013- Ladzany, Freddyho izba

 

V to ráno veľmi pršalo, veľmi. Bolo ešte len päť hodín ráno, a Margaréta už vstávala do práce, autobus do Zvolena jej mal ísť pár minút po šiestej. Išla zobudiť aj Freddyho, pretože jeho kamaráti mali prísť už o 6.40 autobusom z Ružomberka. Freddy nerozumel, prečo nemohli prísť neskôr keďže sa chcel aspoň trochu vyspať, ale aj tak vstal. Čo už, no.

Rýchlo si obul tenisky a vedel, že aj tak bude meškať, a v jesennom ráne sa pobral na zastávku autobusu. Nemeškal len on, ale aj autobus, takže si vydýchol. 

Týmto autobusom mala prísť len Barbora Chvíľová, ostatok, teda Michal a Dávid mali doraziť až neskôr . 

Počas čakania vyfajčil jednu cigaretu a rozmýšľal nad tým, ako sa mu opäť podarilo uhrať ho, aby mu uveril. Napriek tomu, aj on sám veril, že už bude dobrý, i keď myšlienka na Maja ho stále mierne dostávala do varu. Nie, nesmie! Hovoril si sám sebe. Uzatvoril s ním takú zvláštnu dohodu. Budú spolu chodiť, ale v momente keď si nájde ktorýkoľvek z nich dievča, ich vzťah končí. Bolo to bizarné, ale bolo to tak. Už ráno mu poslal smsku, nech si užije hody s kamarátmi a on to plánoval aj dodržať.

Po siedmej zastal autobus na zastávke s názvom "Ladzany-most". Nik iný nevystúpil, len Barbora a nejaká starena, ktorá mala v košíku dve kačice. Barbora v kvetovaných šatách, na ktorých mala prehodenú ľahkú hnedú koženku zmraštila tvár. 

" Kriste na nebi, toto čo je?" povedala Freddymu namiesto pozdravu, keď starena zašla na druhý smer. 

" Aj ja ťa rád vidím, moja." povedal Freddy a podišiel k nej.

Objal ju. Dala si záležať, aby objatie netrvalo príliš dlho, pretože cítila, že sa začína chvieť. 

" Opäť v tejto dedine. Ách, smejem sa, ja viem, ale je to tu fajn, Matej." 

Barbora bola jediná, ktorá ho volala menom, ktoré mal v rodnom liste. Na jeho prezývku si nikdy, ale nikdy nezvykla. Bola smutná, keďže na byte v Ružomberku bývala už úplne s inými ľuďmi. Freddy odišiel študovať do BA, Michal čakal iba na štátnice a Dávid začal pracovať v Bratislave, keďže sa mu mal o dva mesiace narodiť potomok a o mesiac mal mať svadbu. Nedala však na sebe nič znať. Usmievala sa ako vždy. Bola veselá ako vždy. Rozdávala dobrú náladu ako vždy. Freddy ju mal veľmi rád. Bola akoby jeho spriaznená duša. 

Pomaly prišli až k domu jeho starkej, kde mali všetci bývať. Freddyho babka Gizela bola dlhé roky ovdovená, ani Margaréta nepoznala svojho otca a Freddyho dedka. Vraj odišiel a už sa nevrátil. V Ladzanoch bolo zmiznutie Štefana Domka verejné tajomstvo. A každý mal svoju verziu. 

Babka Gizka ich už čakala: " No poďte deti, poďte." posadila ich za stôl, kde už rozvoniavali domáce tvarohové, makové a orechové koláče. 

Barbora bola unavená z cesty a aj hladná, tak sa s chuťou zahryzla do makového kúsku a rozprávala babke všetko, na čo bola zvedavá. A že mala otázok, to si môžete byť istý. Aj ako jedla bola nádherná. Čierne vlasy jej padali na plecia, jej úsmev bol dokonalý a tie oči určite dokázali opantať nejedného  chlapca. 

Mali spať všetci v jednej miestnosti, veľkej obývačke, ktorá už neslúžila svojmu pôvodnému účelu. 

Barbora si na pár minút oddýchla, a potom zamierili k Freddymu domov. Jeho mama večer upiekla hurku a klobásky, aby mali čo jesť. Barbora sa s chuťou najedla a okolo jedenástej dorazili aj Michal a Dávid. Dávidovi každú polhodinu volala jeho polovička, mala dáky zvláštny tehotenský stav.  

Popoludnie strávili tým, že spomínali na staré časy prežité v Ružomberku. 

Večer sa začala pravá hodová zábava, ako sa na dedinu patrí. Všade boli balóny, cukrová vata, kolotoče. Mierne sa všetci potúžili alkoholom a bolo im fajn, ako za starých čias. 

Barbora to mierne prehnala s domácou slivovicou  , Michal a Dávid sa pobrali do svojich postelí a Freddy s ňou vyrazil na prechádzku. 

" Som dobrý človek?" vypadlo zrazu z Freddyho.

Barbora, tackajúc, sa na neho zvláštne pozrela.

"A prečo by si nebol? Stalo sa niečo, či?"

" Nie, nič sa nestalo, len sa trocha zamýšľam sám nad sebou, čo robím, čo sa deje, čo vytváram a búram vo svojom živote."

" Matej, niečo sa udialo? Vieš, že mne to môžeš povedať."

" Nie nič, len rozmýšľam, či som dobrý, či zlý človek."

" Pozri, zlý človek rozhodne nie si. Urobil si dáke zlé veci v živote? Určite hej, ako každý jeden z nás, ale sú až tak hrozné, aby si nevedel ďalej žiť? Si namyslený? Si! Ale tak zdravo a preto ťa mám rada, vieš?" usmiala sa.

" Viem Barborka, ale... čo keď chceme veci robiť dobre a pritom vyznejú ako zlé? Čo v takom prípade?"

"Niekedy sa nám zlé vecí dejú preto, lebo zistíme, že nie sme až tak skvelí, ako sme si sami o sebe mysleli."

" No, už ti to asi veľmi stúpa do hlavy, poď ideme spať pomaly, zajtra idete domov, tak aby si sa aspoň trochu vyspala. 

" Ešte nie." povedala, chytila ho za ruku a pritiahla k sebe. Pobozkala ho raz, dvakrát, nebránil sa.

" Čo, čo to robím?" usmievajúc , rozbehla sa nekontrolovane k domu Freddyho babky. Jasné, že zakopla a zrútila sa na zem. 

" Au! Boha! Prečo je tá cesta taká krivá?" zamrmlala si a Freddy jej pomohol vstať. 

Uložil ju do postele a ľahol si aj on. Prežil krásny deň s ľudmi, ktorí pre neho znamenali veľa. Zaspal s úsmevom, hoci mu zabudol napísať správu. Nedodržal sľub, ale on si už zvykol. 

Nasledujúcu nedeľu dorazil na internát. Nevedel, či sa mu pri ďalšom stretnutí priznať s tým, že sa s Barborou počas tej noci bozkával, alebo nie. Skôr nie, ich vzťah bol len na začiatku, tak to nechcel hneď pokaziť. Napísal mu správu, že sa na neho teší a že ho ľúbi. Áno, ľúbi ho, určite, je mu s ním dobre a ľúbi ho. Hej.

Vzápätí dostal ďalšiu správu. Od toho chalana z vedľajšej izby. Správa nebola obyčajnou správou, skôr ponuka na spoločnú sprchu. Anton, ani Jozef tam neboli. Nie, nejde! Povedal si v duchu. Asi minútu ešte dumal a nakoniec zobral uterák, vyšiel na chodbu a nasledoval Maja do kúpeľne.  

 

15.10.2013- Bratislava, hlavná stanica

 

V tento deň mal akože voľno. Ráno o ôsmej pricestoval do Nových Zámkov a z účtu vybral rovných 100 eur v 20 eurových bankovkách. Rozhodol sa, že dnes bude utrácať. A utrácať s osobou, ktorú ľúbi a ktorá ľúbi jeho. Aspoň tomu veril. 

Freddy mu sľúbil, že ho bude čakať na hlavnej stanici v BA, tak o 9.22 nasadol na osobný vlak a s 5 minutovým meškaním dorazil do hlavného mesta. Mali celý deň pred sebou, ničím obmedzovaní, ani počasím, keďže krásne svietilo slnko a bol utorok, čo pre Freddyho znamenalo pauzu od školy.

Pešo sa pobrali na Obchodnú ulicu. Čakal ich krásny deň, financie ich neovplyňovali a plánovali ho ťahať až do neskorého večera. 

Bolo im nádherne, navštívili asi každé miesto v starom meste a okolo tretej poriadne vyhladli. Nevedeli sa rozhodnúť, ktorú reštauráciu navštívia. Voľba padla na Agnezo, oproti kníhkupectvu Martinus. 

Okamžite oľutovali, že tam vôbec vošli. Reštaurácia pripomínala staré americké bufety pri diaľnici, a to jej dávalo zvláštne čaro. Po dvoch stranách boli zelené kožené lavice so stolami, ktoré boli tlmene osvetlené zeleným svetlom. Úzka ulička dotvárala zvláštnu ponurú atmosféru. Čašník sa k nim doslova došuchtal s jedálnymi lístkami, ktoré vyzerali ako ohryzené od mýš. Chceli sa zdvihnúť a odísť, ale predsa len ostali. A stálo to za to, cestoviny ktoré im priniesli boli výborné. On sám uznal, že lepšie asi v živote nejedol. 

Nechcelo sa mu od neho. Tak sa rozhodol, že v Bratislave prespia. Zavolal kamarátovi Viktorovi s otázkou, kde sa dá v BA prespať. Odporučil mu Hostel na Obchodnej.

Do vybraného City Hostela sa vstupovalo z Obchodnej ulice cez ťažkú kovovú bránu. Asi sto metrov od brány boli vchodové dvere, ktoré mali veľký nápis RECEPCIA. Spolu s Freddym vošiel dnu a ocitli sa v malej miestnosti, kde bolo asi 5 kožených kresiel, veľký pracovný pult, televízny prijímač na stene a z malej izbičky pri recepcii vyšla drobná útla blondínka s úsmevom na tvári.

" Dobrý deň, ako vám pomôžem?"

" Dobrý, chceli by sme jednu dvojposteľovú izbu na dnešnú noc, dalo by sa dačo s tým urobiť?" začal slušne.

" Samozrejme, máme voľno, počkajte." povedala a začala ťukať do počítača. " Hej, máme, poprosím vaše občianske preukazy."

Obaja vytiahli občianske. Žena, ktorá mala na pulte prilepenú menovku Jana, začala bez slova nahadzovať údaje do počítača. 

" Izba číslo 104, pôjdete tuto týmito dverami, potom zahnete doprava a rovno, je to v tej budove na konci, na prvom poschodí." oznámila a dala im do ruky kľúče od izby a diaľkové ovládanie. 

Freddy ešte predtým, ako vošli, vyfajčil cigaretu. Až potom vošli do budovy, ktorá nepriamo susedila s práčovňou hostela. Steny tu boli natreté na bielo, všade bol podivne vyzerajúci modrý koberec. Ich izba bola skoro pri vchode, v jednom malom výklenku. Dvere šli otvoriť trocha ťažšie, ale napokon sa im to predsa len podarilo a vošli dnu. 

Tu to on už nevydržal, čakal na to dlho. Zhodil ruksak z pliec a silno Freddyho objal. Asi najsilnejšie ako doteraz. Potreboval to, potreboval cítiť jeho teplo, vôňu, jeho dotyky a bolo mu opäť sladko. Až potom si obaja všimli skromné zariadenie izby. Dve postele spojené spolu, na každej posteli paplón a vankúš s logom hostela, dva uteráky, jeden na utieranie rúk, druhý na sprchovanie. V rohu miestnosti malý drevený stolík s dvoma modrými stoličkami. Na stole dva poháre, každý zakrytý servítkou. V kúpeľni to tiež nevyzeralo o nič vábnejšie. Lacný sprchový kút, toaleta, náhradný toaletný papier zavesený na rebríkovom radiátore, umývadlo s podivne vyzerajúcim ružovým mydlom a kôš na odpadky.

Boli obaja veľmi unavení, ale aj tak sa rozhodli, že pôjdu ešte na chvíľu do mesta. Chcel ho zobrať do Putiky. Prvýkrát.

Bál sa, že je večer a Putika máva vtedy plno. Akoby zázrakom bol jeden stôl voľný. Tak si sadli a objednali dva domáce ľadové čaje. Freddy pochválil interiér kaviarne a chcel, aby navštívili aj zvyšné tri Putiky v meste. Súhlasil. Neboli dlho, strávili tam len pár pekných chvíľ a pobrali sa na Hostel. Hodiny ukazovali skoro jedenásť a obaja boli na smrť unavení. Ľahli si do postele a zhasli svetlá. Pritúlil sa na Freddyho hruď a ani nevedel ako, a zaspal. Zobudil sa len raz, okolo tretej, napil sa a opäť sa pritiahol k Freddymu.  Chvíľu počúval, či dýcha pravidelne a potom opäť zaspal. Až nadišlo ďalšie ráno.

 

23.10.2013- Bratislava

 

 Zraz mali mať na Obchodnej. Freddy išiel opäť z toho semináru, tentoraz mierne pobúrený, keďže mal písať prácu a nemal na to ešte žiaden materiál. Dali si obed v Slovak Pube a spoločne si užívali slnečný deň. 

Na bývalom Gottwaldovom námestí, teraz už Námestí slobody nebol v to októbrové popoludnie skoro nik. Slnko hrialo, lavičky boli pekne rozpálené a na toto jesenné obdobie bolo veľmi teplo. Teploty dosahujúce až 25 stupňov mali trvať až do pondelka, čiže sa črtal aj pekný víkend. 

Freddy si sadol na jednu lavičku tesne pred nefunkčnú fontánu. Nastavil tvár slnku a usmial sa. 

"Odfotíš ma?" padla požiadavka z Freddyho strany

" Jasné,rád." usmial sa a vytiahol mobil z vrecka.

Nasledujúce minúty trávil tým, že hľadal ideálny záber, ktorý by sa Freddymu páčil. A bolo to teda ťažké, pretože skoro s ničím nebol spokojný. Raz mu vadil zle dopadajúci tieň, raz bolo zle, že sa neusmieval, raz prekážal ruksak v zábere. Napokon vytvorili asi 5 fotiek a požiadal ho, aby mu to poslal na email. Zajtra sa mali vidieť znova a on sľúbil Freddymu pekný víkend v Bratislave. 

Ako dorazili na hlavnú stanicu, zistili, že jeho vlak domov mešká, tak si sadli na kofolu hore v staničnej reštaurácii. 

Freddy dostal smsku od Lukáša Pravňanského, že sa môžu stretnúť o šiestej pred Putikou, ktorú mu spomínal. Odpísal strohé OK.

Rozlúčili sa a Freddy nasadol na 93, keďže sa mu nechcelo šľapať do centra opäť peši. Aj tak meškal, ako vždy, nikto už od neho neočakával presnosť. 

Lukáš stál pred kaviarňou. Bol to asi 1,85 metra vysoký blonďák s modrými očami, ktorý mal s Freddym pletky v Ružomberku počas jednej februárovej noci tohto roku, keď po maškarnom večierku v Ružomberku ostal na byte sám na víkend. Ostali potom ale kamaráti, hoci Lukáš mal trocha zvláštnu povahu. Mal sklony k depresii, sebaľutovaniu sa a celkovo, videl všetko vždy pochmúrne. Ale i tak sa z nich stali kamaráti. 

"Čau." zahlásil Freddy ako vždy a vošli do kaviarne. La Putika bola už bohužial úplne obsadená, čiže či chceli, či nie, musel zaveliť odchod. 

Vedľa bolo bistro Vanessa, kde nakoniec zakotvili. 

" No čo, ako sa máš?" spýtal sa Lukáš  a napil sa z piva, ktoré mu doniesla čašníčka, pričom na fúzoch mu zostalo trocha peny. 

" Ale, celkom dobre, mám teraz frajera." to „frajera“ povedal naschvál potichu aby ho nikto nepočul.

" Vážne, ty?" neveriacky sa usmial Lukáš.

" Hej, ja, neviem čo to je, ale je mi s tým chalanom dobre, veľmi dobre a je fajn. Je proste fajn. "

" To je hlavné, odkiaľ je?"

" Tuto býva v BA, inak je z Nových Zámkov. Spoznali sme sa ako inak, na pokeci. Nehovoril som ti o ňom, lebo som to nechcel zakríknuť, ale vyzerá to fajn." 

Po týchto slovách ani sám Freddy neveril tomu, čo povedal.

Asi ešte hodinu trávili rozprávaním o svojích životoch. Lukáš sa posťažoval na prácu, ktorú má a Freddy naivne rozprával o ňom, ako mu je dobre, ako je asi zaľúbený, pričom sám bol utvrdený v tom, že klame. Aspoň svoje vnútro. 

Rozlúčili sa na námestí SNP, Freddy išiel na Zochovu na autobus do Mlynskej doliny a Lukáš do Ružinova, kde býval u svojej tety. 

Barbora Chvíľová v tom istom čase vyrovnala obrus na stole v byte v Ružomberku. Ten deň, toho času bola sama a nemusela počúvať otravné reči svojich spolubývajúcich. 

Prešla so zachmúreným pohľadom do svojej izby a zavrela za sebou dvere. Sama nevedela prečo, keďže tam nikto nebol, asi zo zvyku. Sadla si na posteľ a vybrala fotku Freddyho spod vankúša. Áno, ešte stále verila, že budú raz spolu, i keď on bol už v Bratislave, verila tomu. Pobozkala fotku a usmiala sa...