Pätnásta časť- DÁVAM TI ZBOHOM
26.10.2014 21:00
28.02.2014, Palárikovo, jeho izba
Pozeral sa na displej svojho laptopu raz, dvakrát, tretíkrát. Bola to pravda. Áno, v tomto momente nastal koniec. Bolo to presne o 21.56. Automaticky chytil telefón, že mu ide zavolať, ale nezdvihol. O chvíľu mu Freddy napísal, že nech mu nevolá, že čaká telefonát od kamaráta Dávida.
Bolo mu hrozne, konal skratovo, pozeral si vlaky, ktoré idú, pod ktorý by sa mohol hodiť, pozeral si výškové budovy v okolí z ktorých by mohol skočiť, ale nakoniec tak neurobil.
Zavolal Romane, ktorá voľky-nevoľky zvolila, že môže ráno za ňou prísť. Trávila piatkový večer s Tomášom v jej byte a spomínali na gymnaziálne časy. Zároveň na druhý deň mala ísť poobede na pohreb dákemu kolegovi z gymnázia, čo nečakane zomrel.
On písal Freddymu, že príde a vysvetlí mu to. Freddy nereagoval, nedal mu tú príležitosť. Nechcel? Asi nie, lebo sa rozhodol ísť ďalej. Veď život je plný dobrodružstiev a čo tam po jednom chlapcovi, čo tam po jednom dobrodružstve.
Zaspal až približne o tretej, ale aj to len na dve hodinky. O piatej bol už hore, pretože o pol ôsmej mal byť už v Komárne. Peši prešiel na vlakovú stanicu. Pred pol ôsmou prišiel vlak do Komárna. Romana na stanici nebola, nič neobvyklé, posledné razy čo prišiel ho nikdy nečakala.
14.11.1980, Palárikovo, park
V to novembrové popoludnie keď sa odohrala nasledujúca udalosť bolo veľmi zima, dedinu zahaľovala hustá jesenná hmla a nebolo vidieť ani na krok.
Romana Maťašovská a Tomáš Antal spolu chodili už niečo vyše roka. Práve boli druháci na gymnáziu v Nových Zámkoch a celý život brali ako gombičku. Milovali sa. Romana bola do neho šialene zamilovaná a on nezaostával, zniesol by jej aj modré z neba.
Bolo asi pol piatej poobede, vonku sa stmievalo a ako už bolo spomínané, celá dedina bola zahalená do hustej hmly.
Romana a Tomáš pomaly vošli do parku. Nevideli ani na krok. Pri bráne odbočili do ľava, čím sa dostali na cestičku, ktorá viedla k obrovskej lúke, odkiaľ sa dal vidieť kaštieľ, majestát Palárikova a bola tam aj odbočka k jazierku, kde sa vraj podľa povesti utopili tri deti. Teda, ich vlastná matka ich tam skántrila.
Bola zima, ale to im vôbec nevadilo, hriala ich, ich láska.
Prišli k stromu, pri ktorom začínala lúka. Tomáš jej pustil ruku a začal ju bozkávať. Romana sa trochu zapotácala.
" Spadnem, nerooob...." smiala sa, keď v tom započula dáke zvuky.
" Tomáško, niekto tu asi je." pošepkala mu do ucha. Kroky sa pomaly, ale iste približovali. Romana sa bála, privinula sa k Tomášovi. Zrazu si všimla dáku osobu, ktorá ostala pri veľkom kríku stáť a myslela si, že ju nevidia v tej hmle, ktorá aj park zaliala ako smotana.
Romana sa mu vymanila z náručia a išli trocha ďalej a osobu obišli. Romana zažila šok.
" Mami?" povedala, keď prekvapila svoju matku v hnedom kabáte odzadu.
" Romanka, ja...." snažila sa Albína dáko situáciu zachrániť, pričom bolo jasné, že ich špehovala.
Romana sa nazúrila a utiekla z parku. Albína ju asi na pol ceste dobehla.
Romana a Albína prišli potichu domov, ani jedna z nich nepovedala počas celej cesty ani slovo. Romana bola odutá, pretože jej vadilo, čo si jej mama dovoľuje.
" Romanka, toto takto nemôže ďalej pokračovať..." povedala Albína, keď si vyzliekala kabát a vešala ho na vešiak v predsieni.
" Čo ako?" odsekla jej Romana drzo.
" Tento tvoj vzťah. Myslíš, že kam to smeruje?" spýtala sa jej a pozrela do jej očí. Bola matkou a materinský pud ju chcel ochraňovať, pred všetkým zlým. A Tomáša nepovažovala za ideálneho partnera pre ňu. A ako sa ukázalo časom, mala aj pravdu. To samozrejme Romana v tej chvíli nemohla vedieť.
" Nenávidím ťa!" vykríkla Romana na Albínu a zavrela sa vo svojej izbe.
Albína sa len pousmiala, svoju mladšiu dcéru dobre poznala. Vedela aká je, takže sa netrápila, pretože ju to aj tak čoskoro prejde.
01.03.2014, Komárno, železničná stanica
On sedel na chladnej vlakovej stanici a hompáľal vo vzduchu nohami.
O pár minút mu zazvonil telefón, kde mu Romana dala inštrukcie, ako sa dostane na tržnicu, pretože zaspala a potrebovala si kúpiť dáke veci na nedeľný obed.
Asi na druhý pokus sa tam dostal, pretože mal tkzv. orientačný nezmysel. Stál pri tržnici, bola mu zima a smutno. Plakal by, keby mohol, ale vedel, že nemôže. Romana čoskoro dorazila, cez ruku mala prehodený drevenný prútený košík, ktorý rada nosievala.
Nakúpila trocha zemiakov, mrkvy a šampióny a pre nich na raňajky vianočku, ktorú rada jedávala. Bez slova, prešli do jej bytu, kde zavrela dvere a stále bez prevravenia začala krájať vianočku a robiť čaj.
On sa jej zdôveril so všetkým. Najmä o tom, ako klamal ohľadom práce, len aby si Freddyho udržal. Romana mala po celú dobu nehybný, kamenný výraz.
" Nečudujem sa, že sa to stalo, od detstva boli s tebou len problémy, ja som to hovorila už tvojej mame, ale kto by mňa počúval, pravda?" jej slová prenikali ako nože, vchádzali do jeho už aj tak uboleného života. Nechcel počúvať tie jej slová, útočili žial v ten nesprávny čas. Opäť sa udržal a neplakal.
Potom si ešte vypočul o tom, aké zlé dieťa bol a ako ona sa snažila, aby sa to zmenilo. Bolo mu ešte horšie, keby vedel, tak sem ani nejde. Potom sa Romana ospravedlnila, že musí ísť pozrieť ešte svojho syna Petra, ktorého priateľka Silvia čakala dieťa.
Vyšli pred panelák. Slnko už hrialo, vyzeralo byť pekne.
" Niekedy prídem." povedala Romana a zmizla pomaly ulicou cestou k Petrovi.
" No, to určite..." povedal si on v duchu a bolo mu o čosi lepšie. Prešiel na vlakovú stanicu a kúpil si lístok domov.
02.07.1983, Palárikovo, dom Maťašovských
Dnes bol veľký deň. Romanina sestra a Albínina dcéra Katarína mala dnes v Martine promócie. Romana mala večer dozadu smutný, rozišla sa s Tomášom. Už to nevydržala dlhšie, nedalo sa proste s ním. Mama jej mala pravdu.
Mala ho rada, možno ho aj milovala, ale nebolo na neho spoľahnutie a to Romanu pomaly, ale iste ubíjalo.
Promócie prebehli v kľude, dali si jeden pekný spoločný obed a išli domov.
Volal ešte večer, ale Romana sa zatajila.
V piatok, deň po promócii mala Romana poslednú skúšku. Bola prváčka a posledná skúška z algebry bola až dnes. Samozrejme ju úspešne spravila. Večer išla s partiou kamarátov oslavovať do krčmy k františkánom, pri toaletách narazila do jedného chlapca, ktorého skoro zhodila.
" Prepáč." chichňala sa Romana v miernom podnapitom stave.
" Nič to." usmial sa ňu vysoký brunet. Očarila ho a očaril aj on ju. Na prvý pohľad.
" Ja som Michal...."
Za presný rok si Michala zobrala za muža a usadili sa v Komárne.
O mnoho rokov neskôr mal Michal Šábik vážnu autonehodu, na následky ktorej na mieste zahynul. Romana sa o tom dozvedela pri krájaní mrkvy. Tiež tomu spočiatku neverila. Dokrájala mrkvu a až potom jej došlo, že čo sa stalo.
14.03.2014, Ladzany, kuchyňa Federlových
Slavomír starší išiel naštartovať auto. Išiel opäť robiť dáke rozbory do Bratislavy, tak bral aj Freddyho, ktorý si mal ísť zobrať dáke veci k nemu.
" Maťko a počúvaj ma. Nebav sa s ním dlho a neopováž sa tam niečo piť, alebo jesť. Ten chlapec ti isto dá do jedla dačo a otrávi ťa. On je psychopat. A ja ti chcem len dobre, veríš mi?
"Áno mami." povedal automaticky Freddy, pričom neveril, že by ho on chcel otráviť, alebo dačo podobné.
S otcom nasadol do auta, ktoré toho dňa šoféroval, napísal jemu smsku, že si príde po veci.
On všetko nachystal. Poukladal to na jeho posteľ. Bol tam pár Freddyho tenisiek, mikina, zvyšné wifonky, hrnček a plyšák, ktorý mu Freddy daroval.
Pozeral každú chvíľu z okna. Freddyho s taškou si všimol okolo pol jednej. Pozdravili sa a vyšli hore do jeho izby. Freddy mu vyložil jeho veci a pobral si svoje.
" Môžeme sa porozprávať? " začal on opatrne.
" O čom? Ja myslím, že už je všetko povedané, nie?" povedal Freddy s úsmevom, ktorý on vôbec nechápal. Počas celej návštevy sa usmieval akoby ho to vôbec netrápilo. On sa potom už ani nepokúšal o ďalšiu komunikáciu.
" Môžem ťa objať?" spýtal sa Freddyho pri dverách. Za túto otázku, by si neskôr dal facku.
Objal ho veľmi pevne, ako vždy. Cítil tam avšak istý odpor, tak to nechal.
" Tak pekný víkend. Ahoj." povedal Freddy a odišiel. V očiach sa mu leskli slzy, ale to samozrejme on nemohol vidieť.
Zavrel dvere a vyšiel hore do svojej izby. Sadol si na posteľ.
Freddy odišiel a jeho nahnevalo, ako to všetko hrdinsky berie. Vtedy si povedal nie a dosť, že sa už trápiť nebude! Nestojí mu za to. Keď sa netrápi Freddy, nebude sa ani on! Chvíľu mal aj myšlienku na dáku pomstu, ale potom to zavrhol. Niekto iný to isto urobí za neho. Váhy sa predsa musia raz vyrovnať.
17.03.2014, Nové Zámky, hlavné námestie
On sa prechádzal po námestí v Nových Zámkoch. Niekoho čakal. Čakal svoju kamarátku Katku Adamčákovú, ktorá mala doraziť a mali ísť spolu na kávu.
Katku mal rád dlhé roky. Ako hovorili obaja, spájala ich neutíchajúca vášeň, ktorú nezlomil nik. Počas doby, čo bol s Freddym tak samozrejme s ňou veľmi nekomunikoval, teda vlastne, vtedy existoval pre neho len on.
S Katkou sa spoznali v maturitnom ročníku gymnázia. Potom začali spolu chodiť aj na vysokú školu. Toľko zábavy a srandy, koľko prežil on počas cesty autom s Katkou neprežil asi s nikým. Dokonca on napálil aj ich vlastné CD hitov, čo si spievali, keď išli domov zo školy.
Hodiny odbili presne dvanásť, to bol čas ich stretnutia. Meškávala. Počkal. Vždy rád na ňu počkal. O pár minút ju z diaľky zahliadol. Jej blonďavé vlasy bolo vidieť už z kilometra. Mala na sebe rifle, hnedé čižmy a dlhý čierny kabát.
Ťukala do mobila, nahodila svoj typický úsmev a ešte museli ísť na poštu, pretože potrebovala zaplatiť dáke šeky.
Celú cestu sa smiali a kecali o všetkom možnom, keď ho napadlo, že sa jej musí priznať s Freddym. Samozrejme o tom netušila. Prišli až do Irishu a tam si chceli dať obed.
" No čo, čo sa deje?" spýtala sa Katka, ktorá bola už zvedavá.
" Ja ....no..." nevedel to. Nevedel to vysloviť, rozhodol sa jej napísať smsku s textom: Mal som vzťah a bol to chalan.
"Ou...." zvolala Katka na celý Irish, každý si ju všimol.
" Nič, nič...vyhrala som jeden poukaz do wellnessu." povedala nahlas.
Potom sa naklonila k nemu.
" To vážne?" spýtala sa s úsmevom.
On jej potom rozpovedal celý príbeh. Dali si chutný obed a keďže on mal byť o druhej na určitom mieste, tak sa museli rozlúčiť. Avšak o piatej príde ku Katke, ktorá mu chcela ukázať Kuba, jej psa, ktorého mala od Vianoc.
S Katkou sa rozlúčil asi o trištvrte na dve.
O druhej mal niečo iné. Na toto miesto chodil tiež rád. Bola to pedagogicko-psychologická poradňa. a konkrétne psychologička Anna Dudeková.
Chodil k nej už dvanásty rok, začal po maminej smrti, síce teraz to bolo už zriedkavé, ale stále predsa len.
Mal ju rád. Veľmi rád sem chodil. Sám nevedel prečo, pretože zo začiatku to tam neznášal. Považoval ju za ženu, ktorá chce od neho ťahať informácie. Potom si to tam tak obľúbil, že sa nevedel dočkať, kedy tam pôjde.
Vošiel do jej pracovne, ktorú mal tak rád. Vždy ho upútalo plastové slniečko, ktoré sa s Annou vraj ťahalo od jej prvého pracovného dňa. Porozprával jej celý príbeh, ona ho neprerušovala a pri nej mohol otvorene aj plakať. Zotrval tam asi dve hodinky. Anna sa dnes neponáhlala domov.
Ako vždy aj teraz dostal od nej trikrát pre šťastie. Bol to ich zvyk, ktorý nechcel nikdy prerušiť. Ostala sa za ním ešte dlho pozerať. Verila, že raz bude šťastný. S tou pravou osobou.
Ku Katke dorazil asi o pol piatej. Dali si čaj a opäť sa veľa smiali. Kubo okolo nich pobehoval. Strávil krásny deň, naozaj to už potreboval.
23.12.1999, Palárikovo, rodičovská spálňa
Na Palárikovo svitol zimný decembrový deň. Jeho otec ako každé ráno mal zvyk, keď odchádzal do práce ho preniesť do postele k jeho mame.
Pritúlil svoje malé telíčko, k žene, ktorú miloval najviac na svete.
Jeho mama Katarína, bola miestnou lekárkou a zdalo sa, že ju majú všetci ľudia v dedine radi. Miloval tieto chvíle, vždy mu bývalo vo vyhriatej posteli s mamou super.
Katarína sa pomaly prebudila a objala zozadu svojho syna. On dlho nevydržal spať.
" Mamííí...poďme horee..." povedal jej a triasol ňou.
" Idem, idem..." povedala ospalo a zdvihla sa z postele.
V kuchyni sa stretla s mamou Albínou, otcom Ladislavom a dali si spoločne raňajky. Bol deň pred štedrým večerom a dnes nepracovala. Rozhodla sa , že pôjdu do miestnej jednoty kúpiť chlieb, aby mali na sviatky.
On a Katarína vyrazili a uprosil mamu, aby mu kúpila coca-colu, pričom pod uzáverom bola výhra. Malá figúrka ľadového medveďa, ktorý bol symbol coca-coly. On celú cestu domov a celé sviatky zvieral pevne figúrku v rukách.
06.10.2002, Palárikovo, obývačka
Z predošlého večera si pamätal, že pozeral Ranč u Zelenej sedmy. Spal u Albíny a každú hodinu v noci sa budil. Bolo u nich veľa ľudí. Všetci čakali už len na jedno. Na smrť jeho mamy, ktorá išla do nemocnice príliš neskoro. On nechápal, čo jej je. Trhane počul slová ako operácia, rakovina, či smrť. Romana a jeho otec odišli do nemocnice, on ostal s babkou, dedkou a tými ľuďmi, ktorí prišli vyjadriť podporu.
On počul buchnutie auta a zvolal : " Už idú!"
Pamätal si Romanu, keď sa pozeral z okna. Mala zvesenú hlavu. Na svojho otca si vtedy nepamätal, ostala mu v pamäti Romana. Vošli do predsiene, on sa za nimi rozbehol.
" Čo, čo sa stalo?" spýtal sa narovinu.
" Maminka zomrela..." povedal jeho otec. On akoby tomu neveril, chvíľu stál a potom sa rozbehol do spálne. Romana išla za ním. Sedel na kraji postele. Ona si k nemu čupla.
" Bude to dobré, neboj sa..." povedala a objala ho.
Odišiel spať ku krstnej v tú nedeľu. Pohreb bol v stredu, rovnaký deň, ako ho mala jeho babka a v rovnaký deň prišiel aj o svojho milovaného psa Jenny. Nemal rád stredy.
Po návrate domov schovával pod kreslo mamine tepláky a tričko, ktoré stále voňali po nej. Keď mu bolo smutno, len si privoňal a opäť akoby bola s ním. Vôňa po čase zmizla.
Každý rok, keď jej dávali na Vianoce ozdobný stromček na hrob nezabudol naň pripevniť figúrku ľadového medveďa.
23.03.2014, Ružomberok, byt
Po dlhom prehováraní dovolila Margaréta Freddymu aby išiel navštíviť svojich kamarátov do Ružomberka. Dovolila mu to, až keď jej sľúbil, že sa bude modliť denne dvakrát ruženec.
Freddymu pristál autobus v Ružomberku v nedeľu podvečer. Okolo deviatej bola zábava v plnom prúde. Boli tu Barbora Chvíľová, Michal Valček, dokonca prišiel aj ženatý Dávid Juráček, ktorý si potreboval na chvíľu oddýchnuť od synčeka Tobiasa.
Freddy im porozprával celý príbeh od začiatku do konca. Najviac moralizoval Michal Valček, pričom on sám podvádzal frajerku. Dávid iba pozorne počúval, Barbora sa v duchu tešila, že možno teraz bude s Freddym.
Freddy mal vypité a rozhodol sa zavolať jemu. On ho zdvihol, ale nemal to robiť. Freddy mu v ten večer pokazil náladu, lebo mu povedal, že ich vzťah bol celý chybou a ako by sa mal dať liečiť.
Všetci pospali.
Deviaty apríl minulého roku, Freddy odchádza od Jozefa Halangu rýchlo ulicou na ľavý smer.
Osoba, ktorá to všetko pozorovala sa púšťa do prava. Je to Barbora Chvíľová.
12.06.2013, Palárikovo, izba Albíny Maťašovskej
Bola to streda, konkrétne streda večer, keď sa udiala nasledovná udalosť.
Albína Maťašovská ľahla do postele piateho júna a vtedy to ešte nikto nevedel, ale už sa nedá dokopy.
Na druhý deň ráno mala ísť Albína do nemocnice, z ktorej sa už nikdy nevráti. On vošiel k nej do spálne. Babka ležala na posteli v žltej nočnej košeli, tvár mala značne pochudnutú.
" Ako ti je babi?" spýtal sa jej.
" Zle. Nie dobre, ale snáď ma tam dajú dokopy v tej nemocnici." povedala Albína a snažila sa o úsmev.
" Určite dajú. Neboj sa." sám tomu neveril, že čo povedal. Mal svoju babku veľmi rád. Bolo to najmä preto, že nebola typická primitívna babka, ktorá sa stará len o to, či má čo jesť. Bola dáma a mala v sebe istú noblesu, čo na nej obdivoval.
" Ach zlatíčko..." vzdychla si Albína a usmiala sa.
" Čo babi?" usmial sa na ňu tiež on.
" Pamätáš si, ako som ťa vždy čakávala, keď si mal skúšky v škole?"
" Pamätám, na to sa nedá zabudnúť." povedal on a opäť sa usmial.
" Vždy som striehla pri okne, najmä v zime, kedy už prídeš zlatíčko. Bože tie mrazy, poľadovice a tak. Spomínam si na jeden večer, keď si mal tú skúšku asi zo správneho práva a prišiel si celý premrznutý, pretože vonku bola hrozná zima. Uvarila som ti čaj a dlho sme sa rozprávali a zaspal si tu. " povedala a zrazu akoby ožila, keď spomínala.
Dlho spomínali na pekné chvíle, až napokon Albína zadriemala.
Zaspal pri nej v kresle. Nepobral sa do postele, akoby vedel, že nemá odísť.
Ráno Albína odišla do nemocnice, z ktorej sa už nikdy nevrátila.
25.6.2014, Bratislava, Šancova ulica, garzónka
Stál vo svojom byte. Obzeral sa po ňom. Bolo to tu jednoducho zariadené, ale bolo to tu jeho. Započul klopanie na dvere. Podišiel k nim a otvoril.
" Koky!" okríklo dievča, ktoré stálo vo dverách psa. Malo na sebe voľné kvetované tepláky a ružové tričko. Vlasy mala zviazané do chvosta a sympaticky sa usmievala na neho. Natiahla k nemu ruku.
" Ahoj, som Mia."....
© Matej Kovalčík- scenár
Karin Šabíková- jazyková korektúra