Desiata časť- KRUH SA UZATVÁRA

 

 

24.12.2012, Palárikovo, obývačka na prízemíí

 

Takto presne pred rokom to bolo iné. Bolo niečo po 20 hodine večer, všetci boli najedení, len on a jeho babka sedeli v obývačke pri pohári Coca-Coly. 

V televízii pozerali Popolušku, nie tú, ktorú všetci, ale klasickú rozprávku od Disneyho z roku 1950. Sledovali ju každý rok, tento nesmel byť výnimkou. 

" Spievaj sláviček, spievaj, spievaj.." ozývali sa hlasy jednej z Popoluškiných sestier. 

" Ach, toto si budem pamätať navždy." povedala jeho babka a zasmiala sa. 

Popoluška išla za macochou, či môže ísť na bál. Macocha jej odvetila, že len ak si urobí všetku robotu. Jej nenávistné dcéry prišli za mamou: „Mama a vy viete, čo ste práve povedali?“

Babka na to hneď zarecitovala: „Povedala som ak!“ 

Zasmiali sa tomu, pili colu a boli úplne spokojní. Ani nevedeli, že sú to ich posledné spoločné Vianoce. 

 

24.12.2013, Palárikovo, jeho izba, ráno

 

Na Štedrý deň ráno veľmi snežilo. Naplnilo sa proroctvo Katarína na blate, Vianoce na ľade.

Zobudil sa a pobozkal Freddyho fotku, ktorú mal na displeji mobilného telefónu.

Dnešný deň pre neho bude náročný. Sú to prvé Vianoce bez jeho babky.

Nechcelo sa mu nič robiť, pretože to bude isto všetko také prázdne.  

Otec doobeda obalil rybu, pripravil šalát, on nakrájal zákusky, volal Freddymu, že mu chýba a okolo štvrtej sa išiel osprchovať a pripraviť na večeru. 

Obliekol si rifle a svoju obľúbenú fialovú košeľu a zišiel na prízemie. Bolo osvetlené tlmeným svetlom, vianočný stromček blikal, jeho otec ešte vyprážal posledné kúsky kapra a filé. Bolo mu do plaču. Chcel byť s Freddym. Chcel, aby tu bol na Vianoce, s ním. Freddy bol však doma s rodinou a užívali si vianočnú pohodu. 

Bez slova prešli k stromčeku, kde sa pomodlili, popriali si veselé Vianoce a bez jediného slovka sa navečerali. Chutilo to výborne. Prestreli aj pre babku, ktorá mala pri stole čestné miesto. 

Zmizol na poschodí s pohárom Coly a pustil si Popolušku. Pri pasáži " Spievaj sláviček, spievaj, spievaj." mu vyhŕkla trpká slza smútku.  

 

25.12.2013, Palárikovo, obývačka na prízemí

 

Romana Šábiková dorazila na prvý sviatok vianočný, niečo po obede. On s ňou opäť nekomunikoval, mala toho plné zuby, nemala náladu ho už riešiť.

Rozdala zopár darčekov, čo kúpila. Jemu kúpila deodorant so sprchovým gélom a knihu Inferno od Dana Browna, jeho otcovi dala tiež dáky gél a obom im kúpila ručný mixér, čo sa im pokazil, keď raz robil muffiny. 

Chcela sa s ním hoci i naposledy porozprávať, lebo na to už nemala nervy. 

" Chceš mi niečo povedať?" spýtala sa chladne, keď si sadla na to isté miesto, kde sa jej pred mesiacom a dačo priznal s Freddym.

" Ani nie." povedal on rovnako chladným tónom.

" Ja neviem, neviem, čo sa s tebou deje, ale nie je to nič dobré. Ponúkam ti pomoc, môžeme za niekým zájsť a porozprávaš sa a snáď ti niekto pomôže."

" Prosím? Akože kto?"

" Nejaká odborná pomoc, som myslela tak. Nie je normálne, čo sa tu deje."

" Na čo narážaš?" spýtal sa jej s obavami, čo všetko vlastne vie. Romana bola známa tým, že čo chcela, si vždy zistila.

" Kde je zlato po tvojej mame?" spýtala sa to tak chladne, akoby to bola len jeho mama a jej sestra to vôbec nebola.

" Ja..." zakoktal sa on a vedel, že jej na to ani nemusí odpovedať. Romana vedela, že je to niekde v záložni. Rovnako ako vedela to, že jeho vzťah sa pomaly rúti do záhuby. Pričom jej vlastný, nazvime to vzťah, nevyzeral tiež dobre. Róbert sa jej od smrti manželky vôbec neozval. 

" Tvoj otec mi volal každý deň aj trikrát cez minulý týždeň, že kde si a tak. Už aj on pomaly, ale iste nad tebou láme palicu. Alebo ju už aj zlomil, si myslím." hovorila tak chladne a vecne, až ho desila. 

Romanina návšteva bola zakončená tým spôsobom, že sa dohodli, že on sa jej po Novom roku ozve a niekam pôjdu. 

Odišla s presvedčením, že so svojím synovcom sa nebude rozprávať opäť veľmi, ale veľmi dlhú dobu.

 

 16.06.2013, Nové Zámky, nemocnica, siedme poschodie

 

Po schátranej, na žlto natretej chodbe novozámockej nemocnice sa ozývalo klopkanie opätkov. Romana Šábiková sa spolu so synom Petrom blížila do izby, kde už tri dni bola hospitalizovaná jej mama Albína. 

"Ahoj, mami." povedala Romana, keď videla Albínu sedieť v kresle, ktoré mala otočené smerom k oknu. 

" Romanka, ahoj, prosím ťa, mohla by si povedať niekomu, nech v kuchyni vypne to rádio." povedala nesúvisle stará žena, ktorá prišla do tejto nemocnice zomrieť.

" Ach, mami." povzdychla si Romana, potlačila slzy a pohladila čelo ženy, ktorá jej dala život.

" Pozri, kto tu je, Peťko." dopovedala a Peter vystúpil dopredu.

" Ahoj, babi, prišiel som ťa pozrieť." povedal a dal jej bozk na líce. 

" Peťko, ahoj, no vypne niekto už to rádio? Nedá sa to počúvať, vkuse to len hrá a hrá a stále mi do izby chodia dáki neznámi ľudia aj hentam, ten muž v tom klobúku." povedala Albína a ukázala do rohu miestnosti, kde nikto nestál, visel tam len jej zelený flanelový župan. 

" Idem sa porozprávať s lekárkou, vraj je tu, Peťko ostaň s babkou." povedala Romana a zmizla vo dverách.

Peter Šábik nebol zlý chlapec. Len bol jednoducho ľahko ovplyvniteľný, čo často ľudia využívali. Svoju babku mal rád, i keď nechápal, prečo vždy uprednostňovala jeho bratranca pred ním samým. Druhá strana jeho JA babku nenávidela, ale vždy prevládla tá lepšia strana.  

Albína mala výhovorku, ktorú často používala, že on nemá matku, pričom aj Jan a Peter stratili otca, ale až keď boli obaja dospelí a relatívne sa vedeli o seba postarať. V skutočnosti to tak nebolo. Nemala svoje vnúčatá rovnako rada. S Petrom si nevybudovala skoro žiaden vzťah, z časti za to vinila Romanu, aj seba, ale nezamýšľala sa nad tým, bolo to proste tak a bola tak spokojná. S druhým vnukom Jankom si aj zavolali a vždy sa na neho tešila. 

Peter si všimol peňaženku babky na nemocničnej poličke, chcel ju schovať, aby ju náhodou niekto neokradol, alebo tak, ale v tej chvíli mu zazvonil telefón, volala jeho frajerka Silvia. 

" Peťo, kde ste?" vyrútila sa naňho namiesto pozdravu.

" Išli sme aj s mamou za babkou."

" Aha, ona ešte žije?" poznamenala Silvia ironickým hlasom.

" Silvia, prosím, zdrž sa takýchto rečí." povedal jej smutne Peter.

" Prečo? Čo ti dala v živote? Ha? Stále vidí len toho tvojho tupého bratranca, stále o ňom rozpráva, aj keď sme k vám prišli. Tak prišiel si ma konečne predstaviť a ona stále rozprávala len o ňom, proste hrozné." soptila jedy jeden za druhým.

Silviu ani nenapadlo to, že Albína sa s ňou nie, že nechcela baviť, ale keď si stále vybavovala túto scénu jej prišlo smiešne. Peter sediaci, držiac Silviu za ruku, ktorá sa tupo usmievala a nič nevravela a Romana s vyumelkovaným úškrnom držiaca šálku kávy v ruke sa snažila všetko zachraňovať.

" A ideme večer do toho kina, nezabúdaj." pripomenula mu Silvia a bez slova rozlúčky položila.

"Ach, keby som tak mal peniaze aspoň na to kino." povedal si Peter v duchu a zamyslel sa. 

Prešiel k poličke, uistil sa, že babka rozpráva stále nezmysly, vybral z peňaženky ťažko ušetrených 50 eur, podišiel k babke, pohladil ju po vlasoch so slovami: "Ty ich už potrebovať nebudeš." a zmizli v jeho vreckách.

Romana prišla o pár minút, rozlúčili sa a nechali starú ženu osamote. 

Večer jej podali lieky, sestrička sa na ňu usmiala a Albína zaspala. Okolo štvrtej ráno precitla a zadívala sa opäť do rohu miestnosti. Stál tam opäť ten muž v klobúku. Tentokrát podišiel k nej.

"Pôjdeš so mnou?" spýtal sa jej.

" Kam?" odvetila ona slabým hlasom.

" Na lepšie miesto. Niekam, kde ti bude už len dobre."

Zrazu sa Albína zadívala a za mužom uvidela prenikavé biele svetlo. 

" Katuška." zvolala dosť nahlas, keby bola sestrička na chodbe, tak to počuje.

" Idem. Pôjdem s tebou." povedala a chytila muža za ruku.

Albína Maťašovská zomrela  o 4.41 ráno. 

 

30.12.2013, Palárikovo, jeho izba

 

Práve v tejto chvíli sedeli v izbe on a jeho kamarát Viktor Ondrovič. 

" Ako sa máš?" spýtal sa ho Viktor a odpil z horúcej čokolády, ktorú mu pripravil.

" Fajn, veľmi, teraz je to také super všetko."

" Myslíš na to s Freddym?" spýtal sa ho Viktor, ktorý bol rád, že jeho kamarát konečne našiel niekoho, s kým je šťastný. 

" Hej, myslím na to, je to všetko také super, normálne neviem použiť iný výraz, len, že je to super. "

" To som rád, teda." usmial sa tiež Viktor, ktorý aktuálne nemal nikoho, ale vždy doprial každému šťastie, nikdy nezávidel. 

Ich rozhovor netrval ani dlho, ani krátko. On sa mu pochválil so všetkým, avšak zatajil udalosti, ktoré by ho mohli dáko odhaliť.

Viktor odišiel a on sa tešil na zajtra. Už by sa nemalo nič pokaziť a Freddy by mal prísť.

 

28.5.2008, Palárikovo, obývačka na prízemí

 

Dnes bol posledný maturitný deň. V utorok mal skúšku z dejepisu a náuky o spoločnosti, v stredu zo slovenského jazyka a dnes mal angličtinu. Zo všetkého okrem angličtiny mal jednotky. 

Jeho babka ho napäto čakala, kým prišiel zo školy. 

" Ahoooj." pozdravil ju a objal, ako mal vždy vo zvyku. 

" No, no...čo bolo ako bolo?" povedala babka, ktorá ako vždy chcela vedieť detaily. 

" Ale výborne bolo, boli všetci ku mne v komisii milí, dokonca aj Puškášová ma milo prekvapila. Podržala ma, ale to asi preto, lebo som mal už tri jednotky, inak by mi bez milosti bachla aj trojku."

" No ja viem, harfa jedna, ale to je jedno, máš to za sebou, to je hlavné." povedala s úsmevom babka a on ju ešte raz objal.

Vtedy bolo počuť zazvonenie zvončeka. 

" Choď otvoriť." zavelila babka. 

Otvoril dvere, stála tam Melánia, ktorá mala v Palárikove cukráreň. Bol prekvapený, keď mu odovzdala niečo v bielej krabici s gratuláciou.

Vošiel s tým do obývačky.

" Babi, čo to je? To ty?" spýtal sa jej.

" Tak, maturuješ len raz, tak som ti objednala tortu. "

" Ale no, prečo si si robila starosti?"

" Aké starosti, poď, dáme si."

Presunuli sa do kuchyne, kde načali veľkú karamelovú tortu, jedli, a čo bolo dôležitejšie, vychutnávali si každý spoločný okamih.

 

25.6.2014, Bratislava, Šancova ulica, garzónka

 

On sa prechádzal po svojom novom príbytku. Bol tu necelú hodinu, čiže sa tu ešte poriadne nevyznal. 

Dnes začal jeho nový život. Nový život, nová práca, nový byt. Usmial sa a dúfal, že sa mu podarí zabudnúť na Freddyho. Pomaly, ale iste sa mu to darilo, i keď pár spomienok sa mu stále vracalo. 

Niekto mu zazvonil na zvonček. Počul z chodby štekanie psa, pomaly išiel k dverám a otvoril dvere. 

" Áno, kto je tam?" povedal, keď otvoril dvere. 

 

31.12.2013, Palárikovo, jeho izba, ráno

 

V posledný deň roka 2013 sa zobudil veľmi skoro. Asi boli len štyri hodiny ráno , ale spomínal na to, ako sa priznal kamarátovi Viktorovi ohľadom Freddyho a ako dobre mu bolo na duši. Vedel, že Freddy príde, bol si už na 100% istý, takže by sa muselo stať niečo veľmi mimoriadne, aby neprišiel. Potom nevedel ani ako a zaspal a zobudil sa čosi po deviatej.

V tom čase zavládol v Ladzanoch zhon. Freddy ako obvykle nič nestíhal, tak sa rýchlo obliekal, obúval a chystal veci. 

" Máš všetko? Tú platňu si zobral? Tie koláče máš zbalené? Kedy ti ide vlastne ten autobus?" bombardovala ho Margaréta, ktorá mala dnes dovolenku, milión otázkami.

" Mám všetko, Grétka." povedal Freddy a usmial sa na ňu.

" Maťko, nevolaj ma Grétka, prosím ťa, nemám to rada, to vieš."

" Dobre mami, musím ísť, ozvem sa ti, keď tam dorazím. Ľúbim ťa. Ahoj."

" Ahoj, Maťko, daj si pozor." pobozkala svojho syna a z balkóna pozerala až do momentu, kedy nenasadol na autobus. 

Margaréta zložila prádlo zo sušiaka a čakala, kedy jej manžel Slavo príde z práce. Áno, aj v deň Silvestra pracoval. Freddyho brat, tiež Slavo, bude oslavovať so svojou priateľkou. 

Zmizla vo svojej izbe a vybrala zo skrine jednu krabicu, ktorá bola zahádzaná v skrini, vybrala z nej malú modrú pokladničku, z vrecka vybrala kľúč a otočila zámkom. Chvíľu sa hrabala v papieroch, až vybrala fotku dákeho muža, asi dvadsaťročného, usmiala sa a pobozkala fotku. Ani z diaľky sa nepodobal na jej manžela, Slava. Fotku vrátila do pokladničky, zamkla a vrátila späť do skrine, lebo počula, že jej manžel prichádza. 

" Ahoj, mamička, ako si sa dnes mala?" povedal Slavo ako vždy a pobozkal manželku.

" Tu je pošta, nejaký list ti prišiel." povedal jej a podal obálku. Na obálke bolo jasne napísané meno Margaréta Federlová a adresa. Musela dovariť obed a pripraviť malé občerstvenie k televízii, keď budú s manželom pozerať televízneho Silvestra. 

Vo Zvolene bol Freddy o pol jedenástej a o jedenástej mu išiel vlak do Šurian. Tam mal prestúpiť na osobák do Nových Zámkov, kde ho mal čakať on. Aj tak bolo. 

Prišiel. To bolo jedno slovo a prvá myšlienka, ktorá ho napadla keď uvidel Freddyho vystupovať z vlaku. Už sa nič nepokašle, je tu. Pobrali sa do kaviarne Ili, ktorú mali v Nových Zámkoch radi. 

" Máš?" spýtal sa Freddyho, pričom narážal na platňu LIKE a Prayer, ktorú mu mal Freddy doniesť od jeho matky. Margaréta ju zohnala ešte počas revolučného roku, keď bola na výlete v Bratislave. 

" Mám samozrejme, láska, je to tvoj vianočný darček." zdalo sa mu, že pri slove láska sa dáky pár otočil, ale nevenoval tomu pozornosť.

On ho donútil, aby platňu vybral ešte tam v kaviarni. Bol z nej nadšený. Túto LP platňu vydal OPUS v roku 1989 a vzadu mala slovenský manuál. Vyzerala byť nepočúvaná a vo výbornom stave. Potešil sa, bol to najkrajší vianočný darček, aký dostal. 

Freddymu zazvonil v kaviarni telefón.

" Áno, Dávidko?" zdvihol s úsmevom

" Čau Freddynko, počuj, mám prácu. Asi." pousmial sa Dávid do telefónu.

" Heeej, čo to tak?"

" Ale tak, je to len brigáda v Kauflande, ale zatiaľ aj to je dačo."

" A čo tam budeš robiť? A ako sa má Tobias? Poslúcha vás?"

" Nie, nie, neposlúcha, stále mrnčí, Lena ho prebaľuje vkuse, bože, je náročné byť fotrom."

" Pozdrav, pozdrav." prerušil ON jeho rozhovor a štuchal ho do ramena.

" Môj drahý vás pozdravuje a po novom roku vás prídeme pozrieť, som zvedavý aj na malého."

" Kľudne, ste obaja vítaní kedykoľvek, ale ozaj kedykoľvek, ja si vybavím voľno keď prídete. Inak budem vykladať ovocie a zeleninu tam na tom úseku."

" Super, Dávidko! My dopijeme kávu a ideme si užiť silvestrovský večer. Vy budete doma, že? "

" Hej, veď kam môžeme ísť? Ani by sme nikam nechceli, budeme doma ako rodina. Musím utekať Freddynko, lebo dačo sa deje. Čau."

" Ahoj." usmievajúc sa, zložil Freddy telefón. Mal Dávida veľmi rád a už sa nevedel dočkať, kedy mu jeho predstaví. 

Zaplatili za kávu, pomaly išli na autobusovú stanicu, keď z autobusu, ktorý prišiel z Palárikova, vystúpila Irena Karátová. 

Freddy mal Irenu rád, ale ako z veľa ľudí, aj z nej si robil srandu. Raz, počas toho ako bol u neho na Mikuláša, prišla a mala v ruke veľa stieracích žrebov, keďže Irena pracovala ako poštárka. 

" Nekúpiš lósy, nesplním kvótu." poznamenala a snažila sa im predať žreby. 

Freddy si dva kúpil a nič nevyhral. 

" Ahoj." pozdravila ho Irena, ktorá mala na sebe zvláštnu neónovú oranžovú zimnú bundu. 

" Kam idete?" spýtal sa jej on.

" Ále, idem Laurike, budem tam na Silvestra." Laura bola Irenina dcéra. 

" My ideme k nám, budeme na Silvestra u nás." hrdo vyhlásil a Freddy sa usmial.

Sledovali Irenu ako sa od nich pomaly vzdaľuje a a hľadá taxík, ktorý by ju odviezol k dcére. Otvorila dvere na jednom taxíku a Freddy ironicky poznamenal, že sa pýta vodiča: " Nekúpiš lósy, nesplním kvótu." 

Obaja sa tomu zasmiali a pomaly išli na autobus. O tretej boli už v Palárikove, chceli ešte stihnúť urobiť si pár chlebíčkov a jednohubiek na večer. 

V kuchyni sa zbehli on, jeho otec a Freddy a v dobrej nálade robili občerstvenie. Potom vyšli na poschodie, kde trávili krásne a romantické chvíľky, posledné hodiny a minúty starého roka. 

" Ktorý deň by mohol byť náš, zlatino?" spýtal sa Freddyho náhle, keď dojedli poslednú jednohubku.

" Náš deň, čo to?" nechápavo krútil hlavou Freddy.

" Proste, keď budeme mať náš deň v roku, bude navždy náš, nezvolíme si ho teda?"

" Môžeme, aký deň by si chcel?" spýtal sa Freddy a dal mu pusu. 

" Napríklad, piaty február? dvanásty október? deviaty apríl?" chrlil dátumy on a všimol si, že ako povedal deviaty apríl, Freddyho mierne trhlo.

" Čo sa deje, láska?" spýtal sa starostlivo on.

" Nič, nič, ten dvanásty október bude fajn." zahovoril to Freddy a silno ho objal. Keby si vtedy on všimol Freddyho tvár, bolo na nej zdesenie. Privinul si ho ešte mocnejšie k sebe. 

Potom si zapli film Rekviem za sen a obaja pri ňom zaspali. Zobudili sa asi dvadsať minút pred začiatkom Nového roka.  

Medzitým v bare Infinity v Komárne sedela Romana Šábiková pri drinku Cosmopolitan. Kamarátka Tamara ju vytiahla, nech s ňou ide na párty pri príležitosti rozlúčky s rokom 2013. Nudila sa, Tamara obletovala veľké množstvo mužov a na kamarátku nemyslela. Romana ju mala rada, i keď o nej bolo známe, že je trocha pochybnejších mravov. Ona sama dumala ohľadom Róberta. Myslela si, že našla lásku, opäť po smrti manžela bola zamilovaná a on sa jej neozval. Chápala, že po smrti manželky asi chce, aby mu dala čas, ale nie! Vlastne nechápala, chcela mu byť nablízku a pomôcť. A on si nechcel dať povedať. Dopila drink a rozhodla sa, že odmieta ďalej čakať. Bola voľná, slobodná a chcela ešte niečo v živote zažiť. Akoby na zavolanie k nej pristúpil štyridsiatnik v obleku so sympatickým úsmevom. Bolo asi jedenásť hodín večer. 

" Dobrý večer, môžem vás pozvať na drink?" spýtal sa a usmial na Romanu.

" Môžeš ma pozvať na raňajky." povedala ona, zobrala kabelku a pomaly sa vytratila z baru, pričom Tamara už tancovala na stole iba v podprsenke. 

 

Boli štyri minúty pred polnocou, keď zišli obaja na prízemie, kde na stole stáli tri poháre a vychladené šampanské. 

" No chlapci, už ste tu?" privítal ich jeho otec

" Hej, už sme." povedal vecne ON a prepol na STV2 na stroj času, ktorý zapínal každý rok na Silvestra, asi už zo zvyku. 

" 10,9,8,7,6,5,4,3,2,1...." zahlásil hlas

" Šťastný Nový rok!" popriali si všetci traja naraz a keď odišiel jeho otec, dal Freddymu pusu. 

" Ako na Nový rok, tak po celý rok." zahlásil Freddy a dal mu ešte jeden bozk. 

To bohužiaľ nebola pravda, trvalo krátke dva mesiace a tieto Freddyho slová už neboli pravdou. 

Potom si vychutnali všetci ešte ohňostroj a pomaly zaliezli spať. Nič nepozerali a všetci za zvuku dobuchujúcich rachejtlí zaspali.

On nespal, hladkal Freddyho po vlasoch a rozmýšľal o svojom šťastí. Pritom ho premohla únava a zaspal na jeho hrudi. 

Margaréta si po silvestrovskej noci a uprataní všetkých riadov z kuchyne konečne ľahla do postele. Ako už pomaly zaspávala, zrazu si spomenula na list, ktorý dostala a neotvorila ho. Bojovala s túžbou to nechať na ráno, ale nešlo to. Odhrnula perinu a pomaly, aby nezobudila muža, sa pobrala do predsiene. Akonáhle vošla do predsiene oslepilo ju jasné a prenikavé svetlo. Pomyslela si, že zabudla zhasnúť, až potom si všimla v strede miestnosti predmet, ktorý žiaril. Bola to egyptská mačka. Zavrela oči a ako má egyptská mačka vo zvyku, aj teraz zmizla. Margaréta si pomyslela, že má asi len vidiny, možno si dala príliš veľa vína. Zobrala list, ktorý bol na stolíku a odišla do obývačky. Tam list elegantne otvorila nožíkom na dopisy a sadla si do kresla. Papier bol zložený napoly. Vyrovnala ho. 

Ozdobným písmom stál na ňom text: Pamätaj na deviaty apríl...